O nebezpečnej úchylke

Európska únia a slovenská nátura. Časť 2.

Poznáte, priatelia tú milú slovensko-maďarskú povedačku: „Sárga uborkának zelený list má, ennek a kislánynak frajera nemá. Ha nincs neki, ale bude mat, jó az Isten, bude pomáhať“? Nie je to krásny odraz spolužitia Slovákov a Maďarov v družnom živote našich južných oblastí? Desaťročia sme predsa žili v pohode. Moja žena Olinka sa v čase svojho detstva v Rimavskej Sobote kamarátila s Gabikou Osváthovou i Piri Garajovou a tak isto i s Vlastičkou Purdekovou a Evičkou Plavcovou. A vtipkovala s nimi trocha pomätená Labda-néni. A v čom bol problém?! Vôbec v ničom. Ibaže sa priučila kuchynskej madarčine, ktorú neskôr využila pri nákupoch pletených šiat a tak veľmi hľadaných bravčových čriev v Budapešti.

A po osemdesiatomdeviatom sa znovu ukázalo, že niektorí narýchlo upečení apologéti Slovákov čosi nepochopili. Keď niekto zastáva vlastný národ, je to chvályhodný počin. Keď však niekto nevie na obhajobu vlastného národa nájsť iný argument, než ohováranie a urážanie rovnocenného národa, je to hlúposť, nevhodná do 21. storočia. Nielenže nevhodná, ale i nebezpečná.

Výsledkom neinteligentností sú extrémizmy, ktoré sú hodnotené políciou vlády ako poburovanie a hanenie rasy a národnosti. Celkom správne. Ale ktorej vlády…? Tej, ktorej jedným z lídrov je vlastne poburovateľ a hanitel najväčšieho kalibru. Mám známeho, ktorý je zásadne proti Maďarom. Ak sa ho spýtam prečo, nevie argumentovať. Povie iba: „Keď sú na Slovensku, musia hovoriť po slovensky!“ Argument ako bič. Nikdy môj známy nepochopí, že človeka netreba hodnotiť podľa reči, ktorou z historických daností hovorí ale jednoducho podľa toho, aký je. Krásne je, že si syn môjho známeho našiel priateľku maďarskej národnosti a žije s ňou v Anglicku. Diametrálny rozdiel generácií…

Denne sa presviedčame, že nesváry dnešnej doby spôsobuje nacionalistické a náboženské štvanie. Tento národ to nemá v génoch. Je tu však obrovské nebezpečie, že ho lídri, podobní tomu, ktorého som uviedol vyššie, do týchto kalných vôd zavedú. Prvý náznak je tu: Výsledky volieb 2006.

Bol som v Južnom Tirolsku. Je to talianske územie ale žije v ňom nemecké obyvateľstvo. Talianske tam bolo donedávna snáď iba to, že sa platilo lírami. Obchodník si dá na obchod so zeleninou nápis v takej reči, akí zákazníci k nemu poväčšine chodia. V úradoch sa hovorí po nemecky, ak sa niekto niečo spýta po taliansky, nemecky hovoriaci zamestnanec úctivo naznačí, aby moment počkal a zavolá taliansky hovoriaceho kolegu. Slobodne, bez predsudkov tu žijú nemeckí hovoriaci obyvatelia na talianskom území. A tých pár Talianov, ktorí tam svorne medzi nimi prebývajú, už nemajú strach, že sa „Südtirol“ pripojí k Rakúsku.

Je pochopitelné, ako rýchlo sa na jednej strane bývalé štáty sovietskeho bloku snažia priblížiť vyspelým západným demokraciám v oblasti životnej úrovne. Na druhej sa však od nich míľovými krokmi vzďaľujú umelým vykopávaním nacionalistických priepastí. Väčšinou pričinením populistických politikov-náturistov, zaťažených úchylkou politického exhibicionizmu.

Vojtech Czobor, 63 rokov, Ubstadt-Weiher
© 2006 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

[30. 8. 2006 13:33:45]



Najnovšie príspevky