Dies Irae: Posledné dni Banskej Bystrice pred obsadením

18. októbra 1944 bolo výročie narodenia Martina Rázusa a zároveň mojej starej mamy, narodili sa v ten istý deň, mesiac i rok. Preto sme sa ako obvykle vybrali kúpiť jej kvet. Otec od rána pomáhal stavať na Urpíne bunker v rámci opevňovacích prác. (Inou takou opevňovacou stavbou boli priekopy pod Kremničkou, ktoré mali zabrániť prechodu tankov cez údolie pod Bystricou; Nemci ich neskôr použili ako masový hrob.)

Mal som navštevovať 3. triedu, ale cez Povstanie sa do školy nechodilo, tak som si doma striedavo čítal a hral na klavíri. Otec sa na poludnie prišiel naobedovať a vzal ma na Urpín. Prácu na bunkri už skoro dokončili. Preto sme z Urpína zišli na jeho úpätie k pamiatkovo chránenému Thurzovskému domu (dnes je z neho ruina), vedľa ktorého bolo vtedy záhradníctvo. V ňom sme kúpili kvetinku pre starú mamu a chystali sme sa prejsť domov cez Hron a Národnú ulicu.

Boli sme ešte pod klenbami, keď sa na oblohe objavilo niekoľko lietadiel. V okamihu sa začali strmhlav spúšťať nadol. To ma už otec vlastným telom chránil pri bráničke do záhradníctva. Bolo počuť veľký treskot a cez bránu som zazrel lietať trosky. Celé to trvalo niekoľko minút, ale spamätávali sme sa z toho spolu s obyvateľmi domu vari hodinu. Jedna pani stále opakovala ako videla padať z lietadla bombu. V tom čase, po šesťtýždňových skúsenostiach, sme už letecké poplachy nebrali vážne a okrem toho sme verili stredovekým klenbám našich obydlí, ktoré nás mali ochrániť. Nemecké bombardovanie nás preto šokovalo. Asi celú Banskú Bystricu.

Až nedávno som sa dozvedel, že krátko pred tým 18. októbrom vyzerala situácia veľmi nádejne: admirál Horthy vyhlásil, že odskakuje od Hitlera a pridáva sa k Rusom. To by bolo bývalo, namiesto nemeckého bombardovania by sme boli bývali mali na námestí prehliadku vojsk Červenej armády. A nebolo by Kremničky, Nemeckej, Kľaku, či Ostrého Grúňa. Lenže Hitlerovci boli tento raz rýchlejší, milého Horthyho uniesli a v Maďarsku nastolili režim, ktorý prinútil Maďarov bojovať ďalej po nemeckom boku.

Zároveň Nemci začali generálny útok proti Povstaniu. Ktorýsi deň po tom bombardovaní pribehol s batohom na chrbte jeden z našich občasných ale dosť častých nocľažníkov so správou, že padol Tisovec. V priebehu týždňa odišli do hôr aj všetci naši stáli nocľažníci – bystrickí funkcionári v povstaleckých organoch. K smutnej, až beznádejnej nálade prispievalo aj počasie.

Vo vzduchu bolo cítiť, že je koniec, všetko utekalo. Niektorý deň sme spálili aj všetku povstaleckú tlač, ktorú som si predtým každý deň zvykol celú prečítať. Všetci hostia našej domácnosti odišli smerom na Staré Hory. Ale získali sme aj prírastok do domácnosti. Ktorýsi deň nás navštívil starý rodinný priateľ, bývalý kokavský notár. Spolu s manželkou a vnučkou – mojou rovesníčkou bývali neďaleko nás na Dolnej ulici. A hoci išlo o židovskú rodinu, mali výnimku. Lenže teraz všetci cítili, že všetkým výnimkám je koniec. Preto dievčatko zverili do opatery našej rodine a sami odišli do hôr; starý pán potom zahynul v Kališti.

Nad ránom tohto osudného dňa, týždeň po bombardovaní, nás zobudili mohutné detonácie do vzduchu vyhodených bystrických mostov. Potom sme v pivnici hodiny počúvali streľbu a stará mama sa len obávala, aby sa mesto nestalo bojovou zónou. O Bystricu sa však už nebojovalo. Zaplavili ju šedé uniformy s lebkami na čiapkach, čo bolo označenie príslušníkov SS. Na tretí deň po obsadení Bystrice nacisti oslavovali víťazstvo.

Bývali sme len niekoľko domov pod námestím. Otec ma vzal na prechádzku. Lenže námestie bolo nepriedušne uzavreté, esesáci slušne, ale dôrazne naznačovali, že vstup na námestie nie je možný. Po slávnosti Nemci usporiadali prehliadku svojich motorizovaných jednotiek. Krátko potom našou ulicou pochodoval iný sprievod: tisíce slovenských zajatcov, ktorých odvliekli do Nemecka.

Večer vysielal bratislavský rozhlas reportáž z bystrickej oslavy s prejavom Jozefa Tisu. V komentári sa hovorilo o tisíckach obyvateľov pozdravujúcich prezidenta. Prvýkrát v živote som sa vtedy zoznámil s nespoľahlivosťou propagandy. Ešte že sme mohli aj naďalej počúvať londýnsky rozhlas a živiť tak svoju nádej do budúcnosti.

Beloslav Riečan, 69 rokov
© 2006 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

[2. 10. 2006 12:36:26]