Na pohreb Jána Palacha zo Stropkova do Prahy

V r. 1968 som ako 17- ročný žiak Strednej všeobecno-vzdelávacej školy v Stropkove, tak ako iní obyvatelia vtedajšieho Československa, obrodu spoločenského a politického života, ktorá dostala neskôr pomenovanie Pražská jar. Politické ovzdušie sa uvoľnilo, noviny začali slobodne písať a po desaťročiach sa zase dali čítať. V máji 1968 vtedajší najobľúbenejší slovenský týždenník Život priniesol farebné návrhy nových štátnych znakov Československa, Slovenska aj Čiech. Bolo ich viac, nielen ten, ktorý používame v súčasnosti. Boli nesmierne pôsobivé – po rokoch používania socialistického štátneho znaku – partizánsky ohník pod Kriváňom na prsiach českého leva - boli heraldický a farebne pekne vyvedené a niesli v sebe silné historické posolstvo, ktoré oslovilo dušu každého Slováka aj Čecha. V novinách sa objavovali priateľské karikatúry obľúbených politikov – A. Dubčeka, J. Smrkovského, O. Černíka – niečo, čo bolo v minulých desaťročiach komunistickej diktatúry nemysliteľné. Študenti na verejných stretnutiach slobodne diskutovali s predstaviteľmi štátu, ľudia sa začínali zaujímať o veci verejné, národ sa prebúdzal k životu. Život sa stal zaujímavý. Československo bolo pre svoju snahu o socializmus s ľudskou tvárou na výslní svetového záujmu. Boli sme na svoju vlasť hrdí.

V noci z 20. na 21. augusta 1968 sme však zažili šok – rozhlas nepretržite hlásil, že Československo obsadili vojska Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom. V centrách našich miest sa rozostavili sovietske tanky, rozhlas a televízia však vyzývali neklásť okupantom odpor. Ten by bol aj tak márny.

Po dňoch neistoty a dramatických vyjednávaní v Moskve sa naši unesení štátni predstavitelia vrátili domov a začala tzv. normalizácia. Ľudia nechceli veriť, že ich sen o Slobode na ktorú si tak rýchlo zvykli sa skončil. Stále dúfali, že aspoň niečo sa podarí zachovať. Naše obce a mesta boli plné plagátov odsudzujúcich okupáciu. Aj ja som vyvesil na starú dedinskú stodolu mapu územia Československa, ktoré rozbíjanú sovietskym kladivom a kosákom s nadpisom: „Bratská pomoc“.

Naše dva pokorené národy už viac nemali čomu veriť. Rozhlas vysielal českú a slovenskú klasiku. To bola jediná istota, ktorá ešte zostala. Plynuli dni, týždne a mesiace a okupačné vojska z krajiny neodchádzali, napriek tomu, že nás politici ubezpečovali, že sú tu len dočasne. Sloboda sa začala z verejného života vytrácať. Noviny sa už zase nedali čítať. Ľudia sa opäť začali pretvarovať a báli sa hovoriť o svojich názoroch otvorene. Všade vládlo sklamanie a otupenosť. Zasa návrat tam, kde sme boli. Tupí normalizátori a ideologické frázy, ktorých sme už mali po minulých desaťročiach plné zuby.
Potom, čo si ľudia na prítomnosť okupačných vojsk začali zvykať, upadali do letargie a prepadali pocitu, že s týmto stavom nemôžu nič robiť, sa však našiel niekto, kto chcel národ vyburcovať 16. januára 1969 - sa na protest proti sovietskej okupácii a pokračujúcim ústupkom československej vlády okupantom upálil na Václavskom námesti v Prahe 20-ročný študent Filozofickej fakulty Karlovej univerzity Ján Palach. A po troch dňoch na následky svojich zranení aj zomrel.

Protestný čin samovraždy hlboko otriasol verejnou mienkou. Fotografiu Jána Palacha s čiernou páskou priniesol na titulnej strane vtedajší najobľúbenejší časopis pre mladých – Mladý svět, ktorý som vtedy odoberal a pravidelne čítal.
Martýrska smrť mladého človeka bola podnetom aby sme sa zobudili s letargie. Bol to podnet aj pre nás, žiakov SVŠ v malom meste na konci republiky. O udalosti sme diskutovali a rozhodli sme sa uskutočniť pochod mestom. Pripravili sme si transparenty a v ktorýsi deň po vyučovaní sme chceli vyjsť do ulíc. Avšak demonštrácia bola prekazená! Riaditeľ školy už vedel, že sa politické vetry obrátili. Transparenty nám zamkol a pochod ulicami mestečka zakázal. Nás troch organizátorov demonštrácie si predvolal do riaditeľne, kde nás zdržiaval, aby nás oddelil od ostatných čakajúcich žiakov a presvedčil, že všetko je márne – „hlavou múr neprerazíš“, ako sa vtedy vyjadril. Jeden z našej trojice, dnes medzinárodne uznávaný atómový fyzik, namietal, že Lenin povedal o múre jednu peknú vetu, totiž, že múr sa dá hlavou preraziť, keď je zhnitý. „Ty ma nebudeš učiť čo povedal Lenin!“, kričal riaditeľ.
Demonštrácia sa teda neuskutočnila a my sme sa cítili pokorení a manipulovaní. Ideálov slobody, ktorú sme okúsili sme sa však už nevzdali. V Prahe sa pripravoval Palachov pohreb a my, traja organizátori, sme sa rozhodli vzdať úctu mučeníkovi osobne. A opäť začal na nás silný nátlak, aby sme od myšlienky zúčastniť sa pohrebu J. Palacha upustili. A tlak bol vyvíjaný nielen na nás. Naši rodičia boli predvolaní k riaditeľovi školy a ten ich presviedčal, aby oni presvedčili nás. Tomuto spojenému nátlaku podľahol jeden z našej trojice, ktorý si „dal povedať“ Dvaja z nás – spomínaný jadrový fyzik a ja, dnes psychológ a vysokoškolský učiteľ, sme však mali tvrdšie hlavy. Odhodlali sme sa na cestu cez celú vtedajšiu československú republiku. Cestu sme nastúpili na vlakovej stanici v Medzilaborciach a skončili v Prahe.

Pre mňa osobne bola významná z niekoľkých dôvodov. Okrem toho, že som prvý raz cestoval vlakom, som aj prvý raz cestoval do Českej republiky. Už ráno som dychtivo v Moravskej Třebovej pri rozvidnievaní upieral oči na rozvidnievajúcu sa krajinu, aby som videl nejaký rozdiel medzi Slovenskom a Čechami.

Pohreb Jána Palacha sa konal 25. januára v Pražskom Karolíne. Bol celonárodnou manifestáciou proti sovietskej okupácii Československa. Praha oných dní bola pre nás, dedinských chlapcov, ktorý dovtedy videli len jedno malé mestečko ohromujúcim zážitkom. Okolo sochy sv. Václava a sochy na Staromestskom námestí horeli nespočetné sviečky s odkazmi: nezabudneme! Nápis na soche: „Svatý Václave, vévodo země české nedej zahynout nám i budoucím!“ výstižne vyjadroval prosbu pokoreného národa. Veľké historické budovy boli sčernené, niečo, čo sme na vidieku nikdy nevideli – domčeky mali u nás pôvodnú farbu, pretože vzduch bol na vidieku čistý. Cez niekoľko poschodí vysokých historických budov, z horných okien po dolné, viseli obrovské československé štátne vlajky a čierne smútočné zástavy. Stanice metra boli doslova oblepené rôznymi informáciami o tom, čo sa deje v iných krajoch republiky – v Ostrave, Brne a inde. Aj nápis okolo súsošia Jána Husa na Staromestskom námestí vtedy veľmi príhodne vyjadroval túžbu celého národa: „Kéž vláda věcí tvých zpět se k tobě navráti, ó lidé čeký!“. Študenti sedeli hore na súsoší so vztýčenými československými zástavami – symbolom národa. Atmosféra bola zvláštna. Napätá, ale pokojná. Po uliciach Prahy chodili masy mĺkvych ľudí. Títo ľudia dusili svoj hnev a sklamanie v sebe. Mlčali. Rozhlas vyzýval na pokojný a dôstojný priebeh pohrebu a aby sa ľudia nedali vyprovokovať.

Rakva s telom J. Palacha bola vystavená v Pražskom Karolíne a doslova zasypaná vencami. Sprievod pražskými ulicami bol obrovský. V jeho čele šli v slávnostných talároch rektor a dekani Karlovej univerzity. Státisíce ľudí kráčal mĺkvo. Pohreb nenarušil jediný incident. Príslušníkov vtedajšej Verejnej bezpečnosti nebolo vidieť. Medzi účastníkmi z celých Čiech sme v sprievode kráčali aj my dvaja zástupcovia študentov z ďalekého východu republiky a pravdepodobne sme boli jediný, ktorí si prišli uctiť Jána Palacha až z východoslovenského kraja. Na rukávoch vetroviek sme mali prišitú nálepku ktorú utkali vtedajšie bavlnárske závody V.I. Lenina v Ružomberku. Bola to slovenská trikolóra s nadpisom: „Dubčekova zmena“ Túto nášivku sme nosili ešte niekoľko rokov a uchovávam ju dodnes ako symbol pražskej jari.

Prešlo niekoľko mesiacov a tentoraz sme my dvaja účastníci poslednej rozlúčky s Jánom Palachom boli 21. augusta 1969, v deň prvého výročia okupácie, v Bratislave. Boli sme svedkami toho, ako zbesilí policajti vtrhli s obuškami v rukách pri prenasledovaní demonštrujúcich študentov na poštu na námestí SNP, kam sa utekajúci prišli skryť. Aj nás čerstvých maturantov cestujúcich na výlet do východného Nemecka policajti na hlavnej stanici v Bratislave zadržali, prehliadali nám batožinu a dlho nás troch vypočúvali, každého oddelene. Podozrievali nás, že sme ako študenti pricestovali na demonštráciu zámerne.

Ráno 22. augusta sme docestovali do Prahy. Po masových pouličných protestoch z predchádzajúceho dňa bolo ešte na uliciach v strede mesta cítiť slzotvorný plyn, ktorým vtedajšia Verejná bezpečnosť a Štátna tajná bezpečnosť rozháňala demonštrujúcich Pražanov.

Vo východnom Nemecku sme boli všade prijímaní s prejavmi sympatií k príslušníkom národa, ktorý sa - tak ako východní Nemci v r. 1953 - vydal na cestu k slobode ale ktorú mu – tak ako v r. 1953 vo východnom Berlíne - prehradili sovietske tanky.

A potom už zo slobody nezostalo nič. Prišli dve desaťročia Husákovho režimu. Opäť mali navrch tupé tváre a najlepší synovia národa boli prepúšťaní zo zamestnania a ich deti nesmeli študovať na vysokých školách. Malý národ bol obetovaný a nikto mu neprišiel na pomoc. Tak ako v r. 1938 po Mníchovskej zmluve a v marci 1939 po okupácii Československa.

Pre totalitní režim predstavoval Ján Palach trvalou výčitku. Jeho ostatky boli pochované na pražskom Olšanskom cintoríne, v októbri 1973 však boli v tajnosti štátnou bezpečnosťou exhumované, spopolnené a urna s popolom uložená na cintoríne vo Všetatoch, rodisku J. Palacha V r. 1990 bola prenesená do pôvodného hrobu na Olšanskom cintoríne v Prahe.

Palachove hroby na Olšanoch aj vo Všetatoch sa stali miestami tichých demonštrácií proti sovětské okupácii a "normalizační" realite.
V Palachových stopách šli ďalší mladí ľudia Asi o mesiac neskôr, 25. februára 1969 sa upálil na rovnakom mieste iný študent, Ján Zajíc, a v apríli 1969 ho nasledoval v Jihlave Evžen Plocek. Palachov hrdinský čin sebeobetovania sa naplnil o dvadsať rokov neskôr, keď aj napriek tvrdým zákrokom vtedajšej Verejnej a Štátnej tajnej bezpečnosti došlo od 16. do 22. januára 1989 k masovým demonštráciám známym dnes ako Palachov týždeň, a ktoré predznamenali rozpad nenávideného režimu.

Epilóg
Po zamatovej revolúcii v r. 1989 sa vymieňali riaditelia škôl, tentoraz demokratickou formou – konkurzom. Konkurz sa konal aj na miesto riaditeľa Gymnázia v Stropkove. Konkurzu sa zúčastnil ako jediný uchádzač o miesto riaditeľa aj bývalý riaditeľ niekdajšej strednej všeobecnovzdelávacej školy v tomto mestečku, ktorý nám zamkol transparenty a zabránil demonštrácii študentov. Ostatné dve uchádzačky o miesto riaditeľa školy z konkurzu odstúpili. A ja som bol členom konkurznej komisie. No o svojej skúsenosti s uchádzačom o miesto riaditeľa spred dvoch desaťročí som mlčal. On sa vlastne len prispôsoboval ideológii, ktorá v tej dobe vládla. A tak sa aj stal prvým porevolučným riaditeľom gymnázia v Stropkove. Nuž taká bola doba, taký boli ľudia.

Štefan Vendel
© 2007 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

[23. 1. 2007 12:12:46]