Nútený odchod Nemcov z Dunajskej Lužnej

Oddychujúc vo svojej izbičke, po poriadnej rozcvičke, ktorú si vyžiadali neumyté okná, vybavila sa mi neopakovateľná príhoda z júna 1945, teda pár mesiacov po skončení 2. svetovej vojny.

Táto udalosť sa odohrala v čase, keď som s rodičmi bývala ešte na Pajštúne. Pravdivosť udalosti môže potvrdiť mamička, ktorá žije (93 rokov bude mať v júni).

Každé leto pravidelne chodili partie mužov, žien so svojimi deťmi na žatvu. V tomto roku ma tam zobral otecko. Mama sa starala o mesačnú sestričku. Boli pozvaní do Mischdorfa - Dunajskej Lužnej. Dodnes si pamätám, že dospelých bolo 40.

Ubytovaní sme boli u gazdov, ktorí mali uvoľnené priestranné izby. Spala som na zemi, na ktorej boli rozložené slamou vypchaté mechové matrace. Už vopred sa rozvrhli všetky žatevné práce. Asi šesť žien malo na starosti pomoc gazdinám pri varení, ale mali sa starať aj o nás, ktorí sme si takto užívali prvé povojnové prázdniny. Nemyslite si, že sme boli na obtiaž.

Zúčastňovali sme sa pri domácich prácach. Čistili sme zemiaky, kŕmili sliepky, kačice, husi. Vydržali sme tam bez problémom celý mesiac. O žalúdky sme mali výborne postarané, pretože domáce panie nám dopriali. Dedina, v tejto hlavnej ulici, bola zväčša nemeckej národnosti. Pre nich mala robota žencov - Záhorákov neoceniteľnú hodnotu.

Celý náš pobyt však ku koncu žatevných prác nadobudol dramatický záver.

Príchod Slovákov z Dolniakov
V deň s „D“ mali dať chlapi na čistenie kombajny, kosy a ostatné náradie. Okolo desiatej dopoludnia sa ozval miestny rozhlas. Vyzval všetkých obyvateľov nemeckej národnosti, aby si do tretej hodiny poobede naložili najnutnejšie potreby na svoje vozy. Týmto prehlásením sa stavajú pre ČSR nežiadúci a musia republiku opustiť. Celú dedinu obsadili sovietske jednotky a z obce nesmel nikto zo slovenských občanov odísť. To bolo pre nás, 9- až 11-ročný drobizg, zaujímavé divadlo. Z nášho dvora musela odísť gazdiná s dvoma dospelými synmi (volali sme ich Frici blondiak, Frici čiernovlasý). Postrehli sme, že každý z nich mal na sebe aj 4 kompletné obleky. Toľko plaču som za celých 62 rokov nepočula. My, deti, sme to nevnímali tak tragicky.

Hneď sme sa porozbiehali po dvoroch. Zrejme nás tak nadirigovali naše tety. Jednalo sa o obživu, pretože dostali signál od susediek, že všetky domy sa pozamykajú. Z dvorov sa pochytala hydina. Na konci záhrady vidím dodnes studňu, kde ženy o betónový múrik trepli sliepky a vojakom kričali: „Soldati, oni kaput.“ Mňa strčili cez úzke okienko do komory. Tam stál plný hrniec horúcich fašíriek. Všetky som ich prehodila do záster vonku stojacej tetky Betky.
Na druhý deň nás ruskí vojaci z izieb vyhnali. Sústredili nás do akejsi obrovskej miestnosti a na tretí deň sa už ozval hrkot konských záprahov. Vtedy sa už začali prisťahovávať Slováci z dolnej zeme.

Týmto smerom nesmierne rada cestujem, najmä preto, že v kufri auta máme pripravené udice, ktorým sa veľakrát podarilo uloviť šťuku či chutného zubáča v Čilistove alebo v Bodíkoch.

Zrak mi vždy zablúdi na hlavnú ulicu (dobre ju vidieť z auta), kde sa táto udalosť odohrala. Mischdorf pardón Dunajská Lužná je však zo dňa na deň krajšia. Strastiplné spomienky na odchod Nemcov však zostali.

Jozefína Lednárová, Bratislava
© 2007 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

[31. 5. 2007 17:55:55]



Najnovšie príspevky