Prvých 24 hodín v Čepičkovej armáde

„Slúžiť ľudu“ som začal v druhej polovici októbra 1953 po niekoľkoročnom odklade zo študijných dôvodov, dva týždne po normálnom termíne nástupu nováčikov. Dostal som povolávací rozkaz a na druhý deň som s dreveným vojenským kufríkom vycestoval do Šafárikova (Tornale).

Bolo nás viac takých oneskorených regrútov (mal som 28 rokov). V kasárňach na chodbe sme videli, čo nás čaká. Na dlhej chodbe uprostred bol stolík, vedľa neho stál dozorčí, ktorý občas zapískal na píšťalke. Bola to čarovná píšťalka, lebo po zapískaní sa začali otvárať dvere každej izby, vystrčila sa z nich holá hlava s odstávajúcimi ušami a zakričala číslo izby. Dozorčí reval: „To je nejaká rýchlosť? Späť!“ Hlavy zmizli, dvere sa zatvorili a o chvíľu sa divadlo zopakovalo. Bolo mi to smiešne, ešte som si neuvedomil, že v ten istý deň budem taký istý, ako tí v izbách.
Nás oneskorencov zaviedli do miestnosti, kde nás čakal holič, ktorý nás ostrihal dohola.

Potom nás zaviedli do skladu, kde sme fasovali vojenský výstroj. Každý dostal stanový dielec, do ktorého mu nahádzali všetko, čo vojak má mať a odviedli do izieb medzi ostatných nováčikov.

Pri rozbaľovaní som zistil, že som vyfasoval jednu o poznanie väčšiu čižmu (pollitrák), čiapku, ktorá by mi zakrývala oči, keby som nemal uši, nohavice veľké a blúzu ako pre mladšieho brata. Ostatní nováčikovia, o dva týždne služobne starší a v skutočnosti o osem rokov mladší sa len škľabili, lebo to už mali za sebou. Na moju otázku, čo mám s tým robiť, mi posmešne radili, aby som si to s niekým vymenil, kto má podobné problémy. Už bolo neskoré popoludnie a ja som sa zasekol. Prebehol vo mne vzdor. „A čo sa stane, keď si to s nikým nevymením?“

Na každej izbe bol veliteľ izby, druhoročiak, ktorý mi rozkázal, aby som si svoje veci uložil do kufra a nočného stolíka podľa predpisu, ako ostatní. Každú chvíľu bolo počuť hvizd dozorčieho a kto bol najbližšie pri dverách musel ich okamžite otvoriť, vystrčiť hlavu a zakričať číslo našej izby. Keď prišiel čas, dozorčí po vystrčení hláv zakričal: „Príprava na večeru!"“ a o chvíľu „Nástup na večeru!“ Ja som bol sám, čo nastúpil v takej uniforme, akú vyfasoval. Po večeri určení nováčikovia čistili rajóny a ostatní sa pripravovali na slávnostné "čepobití," ktoré pozostávalo z pochodovania po dvore a spievania. Potom bola príprava na večernú prehliadku.

To bolo pre mňa ďalším šokujúcim prekvapením. Všetci na izbe (bolo nás 15) sa poobliekali do nočného úboru a stáli sme pripravení na večernú prehliadku. Keď sa otvorili dvere, vstúpili do izby všetci inštruktori a vojak, ktorý mal službu na izbe zavelil: „Pozor! a podával hlásenie: "Súdruh desiatnik, izba č. ... pripravená na večernú prehliadku. Vojak XY“ Inštruktori pristupovali k jednotlivým vojakom a kontrolovali, či majú všetko čisté, počnúc zubným kartáčom a končiac čižmami, ktoré nemali mať na podošvách ani smietku a museli byť vyleštené. Nasledovali nočné stolíky, kufre a čistota celej izby, vrátane kachlí, v ktorých sa cez deň kúrilo. Pri prehliadke však museli byť vyčistené a bez akéhokoľvek popola.

Pretože som bol vojakom len prvý deň, mal som všetko čisté, len uloženie v kufri sa inštruktorovi nepáčilo. Všetko mi vyhádzal a musel som si to ukladať znova.

Ráno bol budíček a všetci sme museli vyskočiť z postele a pripravovať sa na rannú rozcvičku. Tá pozostávala z behu okolo „buzeráku“ a cvičenia prvého a druhého dielu rannej rozcvičky, čo som robil odzeraním, dokiaľ som sa to nenaučil. Na behu bolo zaujímavé to, že inštruktor bežal vpredu tak rýchlo, ako vládal a my ostatní za ním. Po prvom kole inštruktora vystriedal ďalší inštruktor, len vojaci zostali tí istí, takže nikto nevydržal udržať rýchlosť behu, čo sa neobišlo bez vojenského povzbudzovania. Po umytí, oblečení a raňajkách, čo sa všetko robilo na rozkaz, bol nástup celého útvaru pred začatím zamestnania. Ja som sa postavil vo svojej rovnošate tak, aby som vyčnieval zo zákrytu.

Keď prišiel veliteľ útvaru prevziať hlásenie o pripravenosti do zamestnania, nemohol si ma nevšimnúť. Po prijatí hlásenia ukázal na mňa rukou a na dôstojníka, ktorý mu dával hlásenie, zakričal: „A tohle je co? Tohle je voják lidové armády? To je Švejk! Okamžitě ho seberte a přiveďte mi ho ukázat takého, jak má být, voják, slúžící lidu!“ Dôstojník ma „vyzdvihol“ z rady, odpochodoval so mnou do skladu, kde vrátil aj s úrokmi poddôstojníkovi z povolania to, čo dostal od veliteľa útvaru. Sám skúšal na mne každú časť novej, ešte nenosenej uniformy a „vyškatuľkovaného“ ma odviedol ukázať majorovi. Cestou mi vyčítal, prečo som si hneď nešiel sám vymeniť rovnošatu. Odvetil som mu: „Vojak je na to, aby plnil rozkazy, nie aby si niečo vybavoval.“

Majorove slovo „Švejk“ mi však zarezonovalo v podvedomí a netušil som, že bude mojim sprievodcom po celé dva roky základnej vojenskej služby.
Tak skončilo mojich prvých 24 hodín v ľudovej armáde ministra generála Čepičku, zaťa prezidenta Klementa Gottwalda.

Počas výcviku nám veliteľ sľúbil, že na Vianoce pustia domov tých, ktorí budú obetavo "slúžiť ľudu." Bol som už ženatý a mali sme jednoročného syna, tak som sa snažil, aby som mohol byť na Vianoce s rodinou. Na Vianoce však odišiel len jeden, aj to len preto, že sľúbil veliteľovi fľašu domácej slivovice. Videl som ho ako po návrate odkladá ten dar pre veliteľa do svojho dreveného kufra. Zhodou okolností kľúčik od môjho kufra pasoval aj do jeho zámku a tak som v nestráženej chvíli fľašu „znárodnil.“

Na Silvestra pri slávnostnej večeri som z nej nalieval pod stolom aj ostatným vojakom, aj tomu, čo ju priniesol pre veliteľa. Nepovedal nič, jednoducho ma „bonzol.“
Po celé dva roky som nebol ani raz na dovolenke alebo „opúšťáku.“ Svojich veliteľov, rýchlokvasených poručíkov z robotníckej triedy po roku 1948 som znemožňoval teoretickými otázkami, ako by sa chovala strela z kanóna na severnom či južnom póle a ako na rovníku zemegule, pri jej vystrelení v smere a proti smeru otáčania zeme, keď na póle nemá zem žiadnu obvodovú rýchlosť a na rovníku maximálnu?

„Nechajte si svoje analfabetské teórie pre seba, my sme sa to na akadémii učili takto“ bola odpoveď na moje konkrétne otázky a poznámky. Na PVS (politicko-výchovnej světnici) som to spoluvojakom vysvetľoval a robili sme plány, kto a akú otázku položí na ďalšej vyučovacej hodine, aby sme vyučujúcich poručíkov čo najviac znemožnili. Vtedy prišiel nečakane politruk, ktorý možno prvý raz v živote počul slová „diferenciálny počet“ a ako pôsobí hmota a obvodová rýchlosť otáčajúcej sa zeme na hmotu a rýchlosť strely z kanóna.

O niekoľko dní nám v kinosále premietali film a počas premietania vbehol dnu dozorčí a zakričal: „Lazar, okamžitě k veliteli!“ Dopozeral som film a potom išiel za majorom Mojmírom Sobotkom. „Proč jste nepřišel okamžitě, když jsem vás dal zavolat?“
„Dozorčí zakričal lazar k veliteli a pretože lazar môže byť hocikto, tak som nešiel. Keby zavolal" vojak Lazar k veliteli, tak by som vedel, že sa to týka mňa.“

Major si ma premeral od hlavy po päty a zakričal: „Postavte se do pozoru!“
„Stojím!“

„Nemluvte!“
„Nemluvím!“

„Mlčte!“
„!Mlčím!“

„Do krista, Lazar, já vám tu švejkovinu vyženu!“

V prvom okamihu som ho chcel titulovať tiež iba menom, ale som si to rozmyslel a zahlásil som:

„Súdruh major, dovoľte mi odísť.“

Spravil som čelom vzad a poradovým krokom odchádzal.
„Nedovolím! Stůjte! Čelem vzad!“
Opäť sme boli tvárou v tvár, videl som v jeho pohľade zlosť, krutosť, aj nemohúcnosť predvídať, čo môže odo mňa očakávať a: „Pohov, posaďte se.“ Zrazu zmäkol, ponúkol ma stoličkou, začal chváliť moje vedomosti a požiadal ma, aby som poručíkov doučoval trigonometriu. Ja som mu tiež ľudsky vysvetlil, že to nie je možné, pretože by tým stratili autoritu nielen u mňa, ale aj u ostatných vojakov. Museli by súhlasiť s analfabetskými teóriami, ktoré nie sú schopní pochopiť, pretože neovládajú spoľahlivo ani základné počtové úkony. Odišiel som na povel: „Vztyk, čelem vzad, odchod!“

Bránenie svojich horizontov sa u mňa prejavovalo buď doslovným plnením rozkazu, keď sa to mohlo pochopiť aj náš alebo odmietnutím nezmyselného. Raz, keď sme sa vrátili špinaví po výcviku do kasárne a dostali rozkaz: „Za 5 minút nástup na obed s vyčistenými čižmami“. Všetci si rýchlo čistili svoje „pollitráky,“ len ja som si umýval ruky a tvár. Nastúpil som do prvej rady ako výkričník v oznamovacej vete. Na zrevanie, prečo som nesplnil rozkaz, som naivne odpovedal: „Ja som si myslel, že budeme jesť s rukami a ústami.“ Všetci jedli špinaví, len ja umytý, pretože čas na obed pre jednotlivé batérie bol limitovaný a nemohli ostatní čakať na mňa, kým si očistím aj čižmy.

Už v starom Ríme štátnik Cato raz povedal: „Je veľmi múdre na správnom mieste predstierať hlúposť.“

Môj vzťah medzi poznaným civilným a poznávaným vojenským svetom sa zredukoval na súčasť skúseností, ktoré predstavovali realitu, vyvíjajúcu sa zo seba samej. Môj rozum bol súčasťou týchto zážitkov a pôsobil ako nástroj, ktorý do novej skúsenosti vnášal určitú logiku. Minulú skúsenosť som využíval ako prestavbu budúcej a tak som dospel k hraniciam svojich horizontov. Bola to u mňa psychická porucha - syndróm neprimeraných odpovedí, prejavujúci sa nesprávnou odpoveďou na podnety, hoci subjekt podnet úplne pochopí. Teraz mi to vyvoláva úsmev pri spomienke na rôzne vojenské príhody v dôsledku tejto psychickej poruchy.

Rudo Lazar, Banská Bystrica
© 2007 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

[12. 7. 2007 15:43:30]

Súvisiace články:



Najnovšie príspevky