Sen na dosah ruky

Ešte som nebol celkom dokončený profesor, ale po vojne bolo dobré aj to. Vyučoval som jazyky: latinčinu a francúzštinu. Tým dvom som bol triednym. Študenti ničím nevynikali. Jeden bol z Prešova. Budem ho nazývať Janom. Druhý bol odkiaľsi od Detvy. Toho budem volať Jozef. Začiatok tohoto príbehu, alebo skôr udalosti si pamätám celkom dobre, lebo som sa ako triedny ocitol v jej strede. Tí dvaja študenti odrazu zmizli, ako by sa pod zem prepadli. Riaditeľ školy to už musel ohlásiť na bezpečnosti. Do školy prišli policajti a začali sa vypytovať. Nakoniec niekto naznačil, že počul ako sa chystali ísť za kopčeky. Tak sa tomu hovorilo, keď niekto chcel utiecť na západ. Chytili sa toho a pátrali po možnom motíve, ktorých mali nadostač: zlé vysvedčenie na polroka, túžba po dobrodružstve, alebo aj konflikt s niektorým z vyučujúcich. Sám som si tiež nevedel vybrať, čo ich k tomu priviedlo. Bolo rozhodnuté už ani neviem kým, že budú vylúčení zo všetkých škôl. Tak sa i stalo. Dokonca to vyšlo i vo Vestníku.

S tým čo sa menoval Jozef som raz cestoval domov. Išiel na návštevu k jednému spolužiakovi. Medzi rečou som sa ho opýtal, ako na toľko upomienok reagoval jeho otec. Či bol poriadny výprask. On sa iba usmial a povedal: „Otec žiadne upomienky nedostal, lebo som povedal pani, čo odnáša poštu na poštu, aby dopis na moje priezvisko zadržala a dala mne. Sľúbil som jej za to orechy.“ Musíte uznať, že táto správa ma poriadne vytočila. Taký zasran a takto ma dobehol.

Keď som ho po mnohých rokoch stretol na Filozofickej fakulte, neveril som svojim očiam. Na to, čo mi vyviedol, som už dávno zabudol. Zvedavosť ma prinútila, aby som ho pozval do kaviarne, ktorá bola za rohom. Krym. Len čo sme sa usadili, hneď som spoznal, že tu má domovské právo. Opýtal som sa ho, čo si dá. Objednal si borovičku a pivo. Ja som si dal to isté. Ako sme popíjali, zaspomínali sme si na staré časy. Z toho, že študuje na vysokej škole som usúdil, že niekde zmaturovať musel. Akoby vytušil, na čo myslím povedal: „Jeden profesor z našej dediny mi pomohol, aby som mohol dokončiť prerušenú sextu na škole, na ktorej učil, ale s tým, že prestúpim na Pedagogické gymnázium. Tak sa aj stalo.“ Nedalo mi, aby som nepátral ďalej. Tak som sa ho priamo opýtal na tú jeho cestu na západ. Najskôr zaváhal a potom sa rozhovoril. Pokúsim sa teraz jeho rozprávanie zachytiť čo najpresnejšie. Budem sa snažiť písať tak ako to hovoril on. Páčil sa mi jeho spôsob reči, takej správnej „podjavorčiny“.

Vieš ty si mi vždy pripomínal farára, len ten golierik ti chýbal. Okrem toho si aj z takého kraja kde rastú „...chlapci krásny ako kvet“ tak iste pochopíš dôvod môjho rozhodnutia odísť na západ. Tak to ber ako moju prvú spoveď. Utečiem na západ a hotovo povedal som netrpezlivému Jankovi. Poď aj ty. Dáme sa naverbovať do cudzineckej légie. Veď ani ty to tu nemáš najlepšie. Otec je ti obchodník a tak sa v tomto režime maturity nedožiješ. Býval som u Gréckokatolíckeho popa, ktorý nás celkom mimochodom učil Ruštinu. V súkromí nám, čo sme u neho bývali, povedal zrozumiteľne o tom, čo nás čaká keď zavládne komunizmus, ktorý vymyslel človek s progresívnou paralýzou, ako dôsledku nemravného života. Okrem toho mal som za veľkou mlákou krajana Dr. Pauču, ktorý bol už dávno mojim vzorom. Janko bol inteligentný, tak mu zaplo, že asi mám pravdu. „Dobre, ale musím najskôr odskočiť domov pre nejaké peniaze. Poď so mnou aj ty.“ Mal som režínku, tak sa mi cestovalo jedna radosť. Keď sme prišli do obchodu jeho otca tak bol náramne prekvapený, že čo sme tak odrazu dokvitli. Nejakým klamstvom, už neviem akým, od otca vylákal dosť veľkú sumu peňazí. Ja som tiež čosi mal, ale ozaj len čosi. Osobákom sne sa dostali na rýchlikovú stanicu a počkali rýchlik do Prahy. Batožinu sme pravdaže nemali žiadnu a oblečenie len to, čo sme mali na sebe v škole. To nám vôbec neprekážalo. Hlavné bolo, že sa každou hodinou blížime k nášmu cieľu. Zo zemepisu ešte na meštianke som čosi vedel o západných hraniciach Čiech. Najviac na prechod sa mi pozdávali Domažlice. Jano neprotestoval, pretože ja som bol iniciátor. V Prahe na Vilzoňáku sme sa najskôr na mape železníc zorientovali, ako sa tam najrýchlejšie dostaneme.

Keď sme všetko pozisťovali povedal som Janovi, že by sme sa mali aj najesť. Aspoň ja som bol hladný ako vlk z červenej čiapočky. Keď som mu povedal, že v železničnej reštaurácii mám zľavu, nedal sa dlho prehovárať. Dali sme si to slávne české národné jedlo a to hneď dupľu. Milý Jano bol taký spokojný, že hneď sa podujal aj zaplatiť. Na tabuli, kde boli odchody vlakov sme zistili, že ten náš je už pristavený na piatom nástupišti a odchádza za desať minút. Museli sme sa poponáhľať, aby sme ho stihli. Len čo sme sa usadili vlak sa pohol smerom na západ. Pri debate o tom, čo na tom západe budeme vlastne robiť nám cesta ubiehala veľmi rýchlo. Ja som navrhol aby sme sa prihlásili do nejakej vojenskej školy. Jano nechcel o škole ani počuť. „Školy už mám plné zuby a ešte aj riť. Poďme rovno do légie.“

Povedal to s takou rozhodnosťou ako by sme už boli tam. Pomyslel som si, ako sa tam vlastne dohovoríme. Veď po nemecky, alebo po anglicky nevieme ani ceknúť. Tá trocha francúzštiny, čo sme pochytili práve od vás súdruh profesor, bude ozaj stačiť len na tú légiu. „Aký som ti ja súdruh ty sopliak jeden“ zareagoval môj bývalý triedny. No dobre, dobre tak pán profesor, alebo možno aj budúci pán kolega. Videl som, že sa mu to zapáčilo a tak som pokračoval tam kde som prestal. Naše reči vo vlaku my pripadali ako pitie na kožu medveďa, ktorý ešte behá po lese. Keď náš rýchlik konečne dorazil do stanice s nápisom Domažlice, bola už skoro noc.

Bolo nám obom jasné, že už sa k hranici nedostaneme. Veď sme ani nevedeli, ktorým smerom by sme sa mali vydať. Kúpiť si kompas to nás ani nenapadlo. Možno sme si mysleli, že k ním povedie vydláždená a osvietená cesta na konci ktorej bude uvítací výbor tvorený „Amíkmi“, ktorí nás srdečne privinú na svoje hrdinské hrude. Prespať na stanici mi pripadalo nebezpečné a tak nám nič iné nezostávalo len nájsť nejaký hotel. Aj sme ho našli, aj sme sa ubytovali. Všetko bez problémov. Problémy nastali, len čo sme sa uložili do postelí. Počuli sme, že niekto trepe na naše dvere ako keby horelo. Jano bol rýchlejší a pribehol ku dverám, aby zistil čo sa deje. Len čo otvoril dvere hneď do izby vpadli dvaja muži a jeden z nich oznámil, že sú „razia“ a aby sme sa legitimovali. To už aj ja som bol na nohách a horko-ťažko som z kabáta vyhrabal režínku.

Keď videli, že sme Slováci, asi hneď uhádli, o čo ide. Na to nás vyzvali, aby sme sa obliekli a išli s nimi. Už bolo jasné, že sme docestovali. Aspoň mne. Tam, kde nás priviedli, začali hneď zhurta sa vypytovať na dôvod nášho pobytu tu neďaleko hranice s Nemeckom. Na moju odpoveď, že sme tu na zájazde sa iba zarehotali. Keď sme na ich výzvu vyložili na stôl všetko, čo sme mali pri sebe (veľa toho nebolo), prvé čo si pozreli bolo moje nešťastné vysvedčenie s troma päťkami. Keď si ho preštudovali, iba sa utvrdili vo svojom podozrení, akí sme my cestovatelia za krásami našej vlasti. Rozsudok bol vynesený hneď a namieste. „Pôjdete do basy a tam budete bručať, až si vás rodičia nevyzdvihnú.“

Nebola to najpríjemnejšia predstava. Najmä stretnutie sa s mojím otcom. A vôbec. Tak sme v tej base bručali asi týždeň. Janovi bachar oznámil, že tu má brata. Jeho brat bol totiž ich kolega - esenbák a tak pozvali radšej jeho. Strašne som sa naľakal, že tam zostanem sám. Z toľkého vyprávania my už vyschlo aj v hrdle. Tak som akoby mimochodom poznamenal, „že pri toľkej reči aj vypiť sa svedčí“. Môj bývalý triedny či skoro kolega porozumel a ďalšia runda, už ani neviem koľká bola na stole . Keď som si výdatne zvlažil vysušené hrdlo, pokračoval som vo svojom rozprávaní. Ešte šťastie, že som nestratil niť toho príbehu po toľkom pití. Janov brat sa podujal, že domov dovedie aj mňa. Len čo sme vypadli z brány basy, hrozne nám vynadal. Do somárov a iných ťažných zvierat. Najskôr som si myslel, že nadáva kvôli tomu úteku.

Kdeže, on nadával, že Jano mu nepovedal, čo plánuje. On sám by nás bol previedol cez hranice, lebo to pozná, pretože tam slúžil ako vojak. Nebudem sa zdržiavať popisom neslávneho návratu na Slovensko. Spomeniem len, že ma vysadil v Margecanoch a on s bratom presadol na vlak do Prešova. Ako som tak sedel opustený na lavičke tak nebolo mi všetko jedno. Čo teraz. Ísť domov neprichádzalo do úvahy. Kvôli hanbe. Už je toho iste plná dedina. Sedel som a dumal. Horšie bolo, že som si smrdel sám sebe, lebo som sa za celý ten čas poriadne neumyl. Zrazu mi svitla „spasiteľná myšlienka“. Skús to ešte raz sám. Iste sa ti to podarí. Jano mi ešte pred rozlúčkou podstrčil potajomky zbytok peňazí a tak som sa mohol pokojne vydať znovu na cestu. Po vypitom pive a toho ostatného sa mi už začal zapletať jazyk tak som rozprávanie skončil s tým, že mu to dorozprávam nabudúce keď sa zase stretneme.

Príležitosť nedala na seba dlho čakať. Aj on sa stravoval v tej istej menze ako ja. Raz som tam vošiel, keď on už dojedal. Tak som si aj s mojim jedlom prisadol. Teraz sa úlohy vymenili. On mi v krátkosti porozprával o svojom živote od tej „udalosti“. Udalosti preto, že sme boli zo školy prví, čo utekali cez kopčeky. Neskoršie už boli aj ďalší. „Teraz si externe dorábam ďalšiu špecializáciu z psychológie“, povedal nakoniec. Aby som splatil svoj dlh, čo sa týka dokončenia môjho príbehu, ale aj čo sa týka „pohostenia“. Zašli sme teraz už do mojej kaviarne. Sadli sme si do toho istého boxu, v ktorom sme sedeli prvý krát. Zo slušnosti som sa ho opýtal, čo si dá i keď som vedel, že si dá to isté čo ja. Keď nám starý nosatý kelner zvaný „Pepo“ doniesol nápoje poznamenal, „že z práva staršieho“ navrhuje, aby sme si potykali. Veľmi som sa potešil, že svojmu bývalému triednemu môžem hovoriť Ty. Keďže to bol slávnostný prípitok, tak sme našu spišskú vypili na ex a zaliali dúškom piva. O to ľahšie sa mi rozprávalo o pokračovaní mojej cesty.

V Prahe namiesto toho, aby som sa niekde na stanici okúpal a ináč zušľachtil, vošiel som do prvého obchodu s turistickými potrebami. Kúpil som si kompas a mapu špeciálku. „Ako vidíš, učím sa rýchlo a dobre,“ pochválil som sa. Najprv som sa dostal do Plzne. Zase som navštívil staničnú reštauráciu a dal som si režijnú stravu. Pevne som dúfal, že poslednú v tejto zemi. Počas jedenia som premýšľal o ďalšej trase mojej cesty na západ. Najviac sa mi pozdával Aš. Ten bol najbližšie k hranici. Po skúsenosti z prvého pokusu som ho práve z tej „výhody“ radšej odmietol a zvolil som si Cheb. Tak som sa tam vydal. Na stanici ma čakalo prvé prekvapenie. Pri východe esenbáci robili kontrolu dokladov. Mal som šťastie. Moja režínka stačila, aby ma pustili ďalej. Bol som rozhodnutý, že čiaru prekročím nočnou hodinou.

Dobu, ktorá my zostávala do zotmenia som využil na prechádzku po meste. Nie preto, že by som obdivoval krásy mesta, ale iba pre orientáciu. Pod nejakou bránou som si pomocou kompasu určil západ. Na mape som zase zistil, že sa tam nachádza mestečko Železná Ruda, nejaká rieka, železničná trať a cesta, ktorá pretína hranicu. Vyhľadal som ulicu, ktorá v tom smere ústila za mesto. Plán to bol perfektný a ako sa ukázalo neskoršie až príliš. Keď sa už celkom zotmelo tak som nastúpil do poslednej etapy môjho „závodu“. Po hodnej chvíli som narazil na prvé prekážky v podobe rybníkov s vysokými násypmi. Tie som musel poobchádzať. Tu sa začali prejavovať dôsledky prvej chyby, ktorej som sa dopustil, keď som z opatrnosti zahodil kompas a mapu. Mapa by my bola síce na prd, lebo noc bola bez mesačná, ale kompas mal svetielkujúcu strelku. Išiel som dosť hodín a nestretol som živej duše a nie to pohraničníka. Riadil som sa viac sluchom ako očami. Bolo počuť šumieť rieku a hukot nejakej fabriky. Už som vedel, že som skoro na mieste. Moja potreba nechať na pamiatku tejto krajine nejaký pozdrav, tak som stiahol nohavice a pekne prepýtam som sa vysral. To bola moja druhá chyba. Z úbočia kde som to vykonal som zbadal pod sebou pustú cestu. Keď som zliezol na ňu tak som sa pustil do v pravo k nejakej skupinke ľudí.

„Tak to sú už Amíci“, pomyslel som si a zvesela vykročil k ním. Keď som sa priblížil bližšie počul som zvolanie stúj. Hneď my svitlo v hlave: „No Jožko si ty v riti a nie v Miškovci.“ Tak sa to hovorieva v našom kraji. Potomkovia starých Chodov čo chránili svoju hranicu pred hroznými Germánmi si najskôr mysleli, že sa vraciam ako kajúcny syn do rodnej vlasti. Keď ma začali prehliadať stihli skonštatovať a dali my to aj patrične najavo, že smrdím ako „starej kurve kufor“. Po prehliadnutí cestovného lístku hneď prišli na to, že nie som žiadny márnotratný syn, ale kopečkár a to ešte zo Slovenska. Hneď som dostal jednu na hubu s tým, že či sa zase idem pchať do riti Nemcom. Takéto privítanie som od mojich starších bratov vôbec nečakal. Tak som si hneď z kraja uľavil aj ja. „ale ani do českej riti sa pchať nebudem“ a nato som schytal druhú po hube. Tá už bola o niečo jedovatejšia. Nasadili my putá a viedli ma cez mesto na ich strážnicu. Cestou my prišla na rozum pesnička: „Keď ma šikovali hore tou Bystricou...“ tak som si ju začal pospevovať. Asi som ju spieval falošne, lebo jeden z eskorty ma zahriakol, či ešte chcem aj tú tretiu na hubu. Neveril som, že by ma na živej ulici udrel tak som neprestal. Mal som pravdu. Neudrel ma. Cestou sme stretli aj dve mníšky. Slušne som ich pozdravil „pochválen...“ a to sa im nepáčilo ešte viac. Hra na martýra sa mi celkom darila. Na strážnici ma znovu vypočúvali. Kam a prečo? Vysvedčenie som už bol zahodil tak som si mohol vymýšľať čo som chcel. Vedel som, že je jedno, čo im poviem basa ma neminie. Ich veliteľ, alebo čo to bol, dal príkaz: „Zašite ho na Bory.“

Nevedel som či sú to také Bory, ako je u nás jeden lesík čo sa tak volá , alebo niečo iné. Bola to veľká basa. Umiestnili ma do veľkej cely, kde nás bolo okolo tridsať väzňov. Hovorili mi, že som: „Blbej a zasratej Slovák, ktorý mal radšej sedieť doma v drevenici.“ Oni iste zjedli všetku múdrosť sveta, keď sa tak vyťahujú ako sopeľ na rukáve, pomyslel som si.

Hneď prvý večer mi povedali, že sa budeme hrať na hvezdára a ja budem prvý. Musel som si ľahnúť a zatvoriť oči. Otvoriť som si ich mohol až keď mi povedia. Keď som si ich otvoril, ale ešte pred tým som skôr cítil čosi teplé na tvári videl som, že jeden z nich mi sedí na nej s holou riťou. To ma tak rozzúrilo, že som mu do nej poriadne zahryzol. Keď zo mňa s krikom vyskočil tak som ešte stihol zahrešiť asi v tom zmysle, že vy „k... čechúňskí ja vás v spánku podrežem ako baranov.“ Potom som mal už od nich pokoj.

Nevedel som ani aký je dátum, len raz som cez okno som počul veselú muziku a rôzne výkriky. Niekto na to poznamenal: „To komouši oslavujú svoj posledný 1. máj.“ Konečne som vedel, že už je máj, ale aký je deň, to som nevedel. Spomenul som si na svojich už bývalých spolužiakov a odrazu my prišlo ľúto samého seba. Živo som si predstavil Janka, Ferka, s ktorými som bývaval a bol som aj u nich doma, ale aj Valenta, Knižku, Milku a Darinu. Ktovie, aký bude ich osud po maturite. Ja som si svojou hlúposťou k nej cestu zahatal. Navždy? Dúfal som, že sa to zvráti.

Asi tak o týždeň, pre mňa prišiel otec. Toho stretnutia som sa bál ako čert svätenej vody. Zbytočne. Privítal ma s tým: „Ale si dobačoval syn môj.“ Ako železničiar sa vo vlakoch vyznal a v Prahe sme boli za pár hodín. Počas cesty som viac hovoril ja ako on. Iste si to nechával na doma. Tiež so však nehovoril k veci, pre ktorú sme sa ocitli v tej situácii. Rýchlik do Zvolena nám išiel až v noci. Prvé, čo urobil ma odviedol do železničiarskej kúpelne, ktorú používali vlakové čaty, ktoré čakali na dvoje vlaky.

Poriadne ma v nej vydrhol vyrajbal, ako kedysi mama, keď som bol malý. Podstatné bolo, že som prestal smrdieť. Keď sme išli dole Václavákom tak sme sa zastavili pri skupine ľudí, ktorí sledovali tanec nejakej polonahej dievčiny. Celkom ma to zaujalo. Cesta domov už prebiehala o čosi uvolnenejšie. Otec sa rozhovoril o tom, čo je nové doma. O bratovi a mame. Vo zvolene sme presadli na osobák, ktorý más doviezol až na Mýtnu. Ešte nám zostávalo ísť po svojich dva kilometre. Pred dedinou otec zabočil krížom cez lúky a dolinu a boli sme doma. Pomyslel som si, že asi nechcel, aby nás niekto stretol. To sa podarilo. Mama ma privítala plačom. „Čo si to zase vyviedol ty hlaváň hlavatý. Čo len z teba teraz bude.“ To som ešte nevedel ani ja. „Veď uvidíme, povedali slepí,“ pomyslel som si. Ako to nakoniec dopadlo som už napísal na začiatku tejto dlhej cesty na západ.

Jozefa som stretol po mnohých rokoch opäť. Bolo to na konferencii psychologickej spoločnosti niekedy okolo 69. roku v Bratislave. Pochopiteľne, že sme sa vytratili zo zasadnutia a presťahovali sa do „našej kaviarne“. Boli sme prekvapení, že náš Pepo ešte slúžil. Dokonca si na nás aj pamätal, vrátane toho, čo pijeme. Spišská a pivo hneď bola na stolíku. Nič sa nezmenilo, iba útulné boxy zmizli. Zborovo sme zvolali: „Čo robíš a kde?“

Právom staršieho som začal hovoriť ja. Keďže to do tohto príbehu nepatrí tak len rozpoviem to čo mi povedal Jozef.

„Som už na štvrtom mieste,“ začal svoje rozprávanie Jozef . Dozvedel som sa, že pracuje ako klinický psychológ v psychiatrickej liečebni v Pezinku. Bol som dosť prekvapený, lebo som vedel, že jeho hlavným odborom bola filozofia. Priamo som sa ho na to opýtal. „Vieš, kádrový hrb pre cestu na západ bol do promócie iba v latentnej podobe. Aktualizovať sa začal hneď, keď som si začal hľadať miesto. Vo vydavateľstve Práca mi doslovne povedali, že keď človek bez hrbu spraví chybu tak sa to berie ako omyl. Keď to isté spraví človek s hrbom tak je to úmysel, ba až sabotáž. Tak bolo jasné, že filozofom nebudem. Začal som si hľadať miesto čoby psychológ. Dostal som okrem iného umiestenku aj na katedru psychológie na jednej vysokej škole v B. Bystrici. Keď si dekan počas prijímacieho pohovoru študoval môj kádrový spis odrazu zdvihol hlavu od papierov a pozrel sa akoby s porozumením a povedal: „ Ja túžbu po dobrodružstve chápem, aj moji študenti utekali, ale k Sovietom, ale ty si utekal na Západ.“ Bol to zaslúžilý partizán, tak som jeho postoj do určitej miery aj chápal, ale ma aj poriadne nasral. Zhrabol som mu zo stola svoje papiere a poď ho na Krajský výbor rodnej strany rovno za vedúcim tajomníkom. Keď som sa k nemu dostal tak som mu hodil čerstvý diplom na stôl so slovami: „Seriem na váš diplom a pôjdem do bane, ako môj otec.“ Len čo som to dopovedal, už mal tajomník v ruke telefón a niekde volal. Súdružka! Počul som, že hľadáte psychológa, tak vám ho posielam. Už som vedel, že mám miesto. Môj kádrový hrb sa ako šibnutím čarovným prútikom stratil a dúfal som, že navždy.“ Na to sme si výdatne pripili.

Zrazu som sa veľmi zahanbil. Preto, že som si sám sebe povedal, že tento príbeh raz zaznamenám. Možno si to prečítajú Jozefove deti, alebo vnuci. Vnútorne som sa zaprisahal, že už to nemôžem ďalej odkladať a začnem s tým len čo sa vrátim domov. Ako vidíte svoj sľub stvrdený prísahou som splnil. Mlynský kameň čo so za tie roky vláčil so mňa spadol.

Neprešiel ani rok od nášho posledného stretnutia a Lojzkov „rukopis “ som mal na stole. Aj keď som hneď vedel, že iba keby sa stal zázrak tak by to mohol niekto aj vydať rád by som tieto moje spomínania doplnil o ďalšie, ktoré sa mi vybavili až po tom keď som s k touto úseku môjho života vracal. Stávalo sa mi to dosť často. Rokmi sa menil aj uhol pohľadu. Nemám vo zvyku plakávať nad rozliatym mliekom a ešte menej sa učím na vlastnej škode.

Prsty vo všetkom má moja povahová črta - impulzivita. Najskôr konám a potom rozmýšľam nad možnými dôsledkami. Z tohto pohľadu je treba chápať aj niektoré dôvody, ktoré spomenul môjmu prvému poslucháčovi. O mojom súputníkovi Sabolovi som už nikdy viac nepočul, pravda tak, ako aj o mnohých iných. S prvým, aj to nepriamo, som sa stretol s istým Kalinom. Bonzol na mňa, že som utekal na západ. Stálo ma to miesto a odsúdenie.

Pochopiteľne prestal som byť kandidátom strany. Neskôr som s potešením zistil, že povrávka „kto ťa oserie je tvoj nepriateľ a kto ťa z hovna vytiahne je tvoj priateľ vždy neplatí. Dotyčný Kalina sa stal mojim najväčším dobrodincom.

Svet je malý a Slovensko ešte menšie a tak som predsa len niektorých a to mne ešte najmilších stretol. Prvým bol Ferko Tomajka. Pracoval v „mojej“ fabrike ako chemický inžinier. Tam sa dokonca aj oženil. Zobral si takú dlhú hyábu z Dobroči. Za smutných okolností som stretol Martina Pristáša. Vyštudoval medicínu a zabil si ženu. Vierku Mináčovú. Potom ešte raz zase na psychiatrii. To isté chcel urobiť aj so druhou ženou. Janka Skupina som stretol v Bratislave. Neskôr sa stal richtárom Kežmarku. Mal peknú neter. Pracovala ako sestra u môjho internistu. Aby som nezabudol, Martin Knižka bol gynekológom vo Zvolene. Keď sme sa raz stretli tak mi porozprával čo sa mu cestou z roboty prihodilo. Z ničoho nič ma schmatla za rukáv cigánka a ako ma ťahá za rukáv pod bránu mi hovorí: „Daj mi päťdesiat korún ukážem ti p...“ On ešte aj vtedy vypadal ako panic. Na vojenčine som stretol Vaľa Barteka a Tomaščina. Škoda, že nikoho nenapadlo pozvať ma na „stretávku.“ Najmä kvôli dievčatám. Najnenápadnejší Peter Liba urobil hádam najväčšiu kariéru - dotiahol to až na Rektora Nitrianskej univerzity. Pred tým som ho stretával ako matičiara v Martine.

Jozef Fridrich
© 2007 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

[17. 7. 2007 10:33:43]



Najnovšie príspevky