Modrý a červený

Bol študentom aj nebol. Nebol preto, lebo ho vylúčili zo všetkých škôl v republike. Prečo? Lebo bol hlupák, ktorý urobí, čo ho prvé napadne, keď pocíti napríklad krivdu. To hádam stačí na vysvetlenie. Načo toľko slov. Teraz pracoval ako robotník v mramorovej bani. Musel vstávať o piatej, aby už o šiestej stál pri sústruhu na ktorom sa učil vyrábať šachové figúrky, písacie súpravy, popolníky a hlavne vázy. Pred tým, ako sa k nemu dostal musel prebehnúť kopec kde skôr pásaval kravy aj s ostatnými kamarátmi z horného konca. Bol mladý, tak mu to ani nevadilo. Dôležité pre neho bolo, že nebol na vyčítavých očiach svojej mamy. Tá mu nevedela odpustiť tú školu. V robote bolo veselo. Boli tam samé baby a on sa medzi nimi cítil ako kohút na smetisku. Chalan tam bol okrem neho iba jeden, ale ten nestál za reč. Ondrík sa volal. Baby sa mu posmievali rýmovačkou: „Keby si bol Ferko dostal by si pierko, ale keď si Ondro vyseriem ti hovno.“ Pekne prepytujem. Hlavné pre neho bolo prečkať prázdniny a pripraviť sa na vyrovnávacie skúšky, aby mohol nastúpiť do septímy. Už mu to vybavil jeden profesor z dediny, ktorý na tom gymnáziu učil hudbu. Dni mu utekali ako voda. Odrazu tu bol čas skúšok ako na koni.

Skúšky urobil. Ale podľa toho, že musel prestúpiť na inú školu si mohol domyslieť, že to muselo byť len o chlp. Už bol zase študent. Už mu bolo hej. Okrem toho, ako mu to povedal jeho bratranec Jano, ktorý tam tiež skončil a stal sa učiteľom, to nebolo hocijaké mesto ani hocijaká škola. Bolo tom mesto a škola ich prvého pána prezidenta. Na internáte, v ktorom bývali aj ostatní študenti, bola aj jeho kaplnka, v ktorej vysluhoval bohoslužby. Novým pánom, pardon súdruhom taká pamiatka veľmi nevoňala. Tak ju rýchle vypratali, aby po ňom nezostala ani vôňa temianu. Chalani mu po čase povedali, že keď odpratávali oltár tak pod ním našli litánie k novému svätému Jozefovi.

V škole sa rýchle udomácnil. Hneď mal plno kamarátov a kamarátok. Najviac sa mu pozdával Mišo Selecký. Mohol sa kľudne volať aj ušaté torpédo. Až tak mu odstávali veľké ušiská. Ten sa mu mal stáť neskoršie osudným. V škole mali dvoch riaditeľov. Jeden bol normálny a druhý „politický“. Ešte nemohol vedieť, čo to slovo politický mohlo obnášať. Že nebol obľúbený vedel z toho, že študenti na neho vymysleli posmešnú pesničku.

Najhoršie na novej situácii bolo, že si musel kúpiť husle a učiť sa na nich hrať. Vzhľadom na to, že mal sluch ako ten povestný „delostrelecký kôň“ tak sa ani nenádejal, že ich niekedy zvládne. A ani nemusel. Aspoň nie na tejto škole. Keď sa raz vracal z domu do internátu tak mu jedna spolužiačka, ku ktorej si prisadol oznámila pre neho naozaj „Jóbovu zvesť.“

Z jej reči vyrozumel, že je vyhodený zo školy aj s jeho kamarátom Mišom pre akési prezervatívy. Hneď mu svitlo v hlave, o čo ide. Stalo sa to takto: Mišo ako veľký zväzák a už aj straník bol v akcii „Mládež vedie mesto“ vybraný za učiteľa na strednej škole. Raz keď boli na prechádzke v meste práve pred drogériou stretli jedno mladé dievča, ktoré musel Mišo poznať zo školy, lebo ju oslovil menom. Požiadal ju, aby mu išla kúpiť prezervatívy. Kto ho vie načo mu boli. Až po príchode do internátu sa dozvedel podrobnosti. Dievča sa chcelo pochváliť kamarátke s novým zážitkom a tak jej hodilo „moták“. Mala smolu a my s ňou. Učiteľka jej moták zachytila a pochopiteľne urobila z toho škandál. „Neviem prečo som začal v tom lietať aj ja“ pomyslel si. Už ako by počul svoju mamu: „A čo si to zase vyviedol ty hlaváň hlavatý.“ To nemohol dopustiť. Okrem toho on bol nevinný. Rozhodol sa, že bude hľadať spravodlivosť. Tú našiel v Nitre. Keď svoju sťažnosť predniesol tak „vedúci súdruh“ sa iba pousmial. „Iste nezabudol vôl, že teľaťom bol,“ preletelo mu hlavou. Vylúčenie zmenil na preloženie a to rovno do Nitry. Pri ňom sa zviezol aj Mišo strojca jeho nešťastia.

Z ničoho nič začal byť dokonca pyšný, nie len preto, že to „zariadil“, ale najmä preto, že aj keď slávne Bánovce vymení za ešte slávnejšiu Nitru. Jeho pýcha však nemala dlho trvať.

V novej škole aj v internáte sa udomácnil ešte rýchlejšie, ako v Bánovciach. Na izbe, do ktorej bol, zadelený boli samí výborní chlapci. To sa pravdaže ukázalo až neskoršie. Škola, v ktorej sa ocitol, bola v mnohých smeroch výnimočná. Bola to starobylá budova a stála na kalvárii. Skôr tam študovali misionári. Vedľa bol kostol a o niečo nižšie budova, kde bol internát a zdravotnícka škola. S tou na radosť nás chlapcov a na žiaľ našich dievčat sme mali „družbu.“ Za školou bola krížová cesta s kaplnkami. Veriaci tam hádzali drobné peniaze, ako na oferu. Mali však smolu. Niektorí študenti ich chodili vyhrabávať spoza mreží a prefajčili ich. Nový režim aj tu odstránil staré symboly. Povrávalo sa, že na rozbitie kríža donútili starého školníka, ktorý slúžil ešte aj misionárom. Vraj sa skoro pri tom zabil. Zachránil ho iba hromozvod, ktorého sa stihol zachytiť

Aj v tejto škole bolo zdvojené riadenie. Pedagogické a politické. Rozdiel bol iba v tom, že tunajší „politický“ bol sympatický chlap. Možno, že veľa nohavíc v škole nezodral, ale inteligenciou sa vyrovnal prinajmenšom pedagogickému. Ten však tiež bol sympaťák.

Ani sa ešte v novej škole dobre nezohrial a už aj dostal ďalšie meno. O tom prvom sa pochopiteľne radšej nezmieňoval. Doma mal prezývku po starom otcovi. Hríbik. Miestni cigáni mu hovorili Huhúr. To je po cigánsky tiež hríb. Tu sa stal „Cigáňom číslo dva.“ Cigáň číslo jedna bol Fero Vavruš. Ten bol nie len čiernejší ako on, ale na dôvažok bol aj brčkavý. Pri tom cigáňovi si spomenula na jednu príhodu, ktorá sa stala jeho mame. Bola práve na ceste, keď okolo prechádzali cigáni s „kutľami“ na chrbte. Videl ich aj sused kolesá a ten na nich zahavkal. Cigáni ho nevideli a tak si mysleli, že to za nimi havká mama. Tak jeden z nich zakričal: „Hát Marka čo havkáš, keď si taká čierna ako my.“ Nové meno mu celkom prestalo vadiť. Možno to aj prispelo k tomu, že sa s Ferom skamarátili.

Zistil, že Fero mu bol nie len kamarát, ale sa mu stal aj vzorom. Cítil, že je oveľa vyspelejší ako on sám. Nielen v tom, že mal za „riadnu“ frajerku dospelú ženu, čo bola správkyňou internátu, ale aj v mnohých iných ohľadoch. Bol aj veľmi mocný a mal tak pri ňom pocit bezpečnosti. Fero bol komunista „od rodu“. Keď sa mu raz vyspovedal z tej hlúposti ako chcel utiecť na západ tak len sucho poznamenal: „A to si chcel zradiť svojho otca baníka.“

Táto vcelku lakonická odpoveď ho prinútila k zamysleniu sa na sebou. Kde je vlastne jeho miesto v živote a v spoločnosti. Fero sa mu v tom snažil všemocne pomáhať. Nielen, že mu vysvetľoval čo je to byť komunistom, ale mu aj podstrkoval rôznu literatúru z tejto oblasti. Rozprával mu o svojich bratoch a sestre. Tí boli tiež komunisti a v Bratislave, ale aj inde zastávali dôležité funkcie. Neboli to len členovia strany, ale aj iní chalani čo boli takto zameraní. Milan Červený, Jožo Šutka, Fero Vajdička Anton, ale aj chlapci z A triedy. Janko, ďalší Fero a najmä Mišo, čo prináša smolu. Tak sa postupne zaradil aj on medzi nich. Najprv ho poverili vedením pionierskeho oddielu na jednej škole. Zámer pochopil rýchle. Bolo treba zabaviť deti najmä v nedeľu doobeda, aby nechodili do kostola. Boli s ním aj dve dievčatá z nižších ročníkov. S deťmi sa mu páčilo. Chodili spolu na Zobor, na hrad kde bol najstarší kostolík na Slovensku, k Corgoňovi a na iné rôzne miesta v okolí.

Začal študovať rôzne politické brožúrky. Lenina, Stalina, Marxa a Engelsa, ale aj Gotwalda a Širokého. To bolo teraz jeho „náboženstvo“. Ani nepobadal ako pomaly, ale isto sa mení jeho biele miništrantské rúcho na modrú zväzácku košeľu. Keby len to, ale začalo sa meniť aj jeho vnútrajšok, jeho duša. Prestal chodiť do kostola a na spoveď. Často sa preto s mamou hádal. Odvolával sa na to, že farári sú darmožráči, ktorí len ohlupujú ľudí, aby ich mohli vyžierať. Oni len sľubujú raj po smrti, ale komunisti už onedlho tu na Zemi. To bývali jeho najčastejšie argumenty. Zatiaľ sa to týkalo len Cirkvi, ale nie Boha.

Vedel o Cirkvi všetko zlé, čo v dejinách napáchala. Ako bola najväčším vlastníkom pôdy, najväčším bankárom na svete, ale aj ako bojovala proti všetkému čo bolo pokrokové. V tom čase mal najviac výhrad pri stredovekej inkvizícii, jezuitom ako nositeľom tmárstva, ale aj naším cirkevným hodnostárom, ktorí pripravovali prevrat a návrat kapitalizmu. Keď boli spravodlivo odsúdení Vojatašák a Gojdič, prejavoval úprimnú radosť z ráznosti komunistov proti nepriateľom ľudu. Stával sa horlivejším zástancom socializmu, ako jeho kamaráti, ktorí už boli komunistami. Zaumienil si, že aj on sa stane komunistom. Mal hádam v povahe všetko robiť s plným nasedením, aj keď nie vždy preskúmal či to stojí za to. Dosť často sa vystatoval, že keby vedel, že jeho otec je proti socializmu, aj toho by dal zavrieť. Kamaráti len neveriacky pokyvovali hlavami.

V škole mu to išlo dosť dobre. Najväčšie problémy mal s matematikou a hrou na husle. To však profesorka, ktorá vyučovala hudobnú výchovu nevedela. Náš Jozef pobadal, že chalani a dievčatá, ktoré už z domu vedeli hrať na husliach sedávali tak bokom a on si vždy prisadol medzi nich. Tak to išlo až do maturitného ročníka. Ale o tom až neskoršie. Profesor čo učil matematiku tých, ktorým to nešlo volal „bicyklistami“. Nikto nevedel, prečo práve bicyklisti. Keď vykladal nejakú novú látku tak len zavelil: „bicyklisti k tabuli“! Hneď ich tam bolo aj päť. Jozef mal veľké šťastie, že sedel v lavici s Ičom. Ten vo všetkom exceloval. Na písomkách mal od koho odpisovať, alebo mu Ičo pošepkal výsledok. Keď bola škola na lyžiarskom výcviku v Tatrách, matematikár sa vrátil domov s plným ruksakom tatranských skál, ktoré mu tam naložil šibal Fábera.

Ako aj teraz, tak i vtedy dominantné postoje v triede zaujímali športovci a hudobníci. Tí vedomí si svojej pozície uchmatli všetky pekné dievčatá v triede. Športovým drevám, a k tým patril aj Jozef, neostávalo nič iné, len sa po obhliadnuť v nižších triedach. Jozefa v tom čase dievčatá zaujímali len tak okrajovo. Viac ho priťahovala politika a „filozofia“. Okrem toho, že už bol pionierskym vedúcim pribudla mu ďalšia funkcia: Inštruktor Krajského výboru SSM. Na počudovanie mu pridelili okres Bánovce. Tomu sa veľmi potešil. Najskôr ani poriadne nevedel, čo taký inštruktor má robiť. Potom mu to vytmavil sám tajomník krajského výboru: „Tvojou úlohou, súdruh je prenášať úlohy z kraja na okres. Tie úlohy ti vždy pripravíme.“ Zhasla fajka. Bol prenášačom úloh. Najdôležitejšou úlohou tej doby bola kolektivizácia poľnohospodárstva a boj proti kulakom. Raz po takom „prenesení úlohy“ sedel v reštaurácii „U Sliepkových“ pri pive a od susedného stola počul ako sa dvaja mládenci rozprávajú o úteku na západ. Hneď vedel čo má urobiť.

Musí tým hlupákom v tom zabrániť stoj čo stoj. Mohli by dopadnúť tak ako on. Príslušníci, ktorým to telefónom oznámil, tam boli ako na koni. Nemusel na tých dvoch ani prstom ukázať a už aj ich brali. Bol so sebou nadmieru spokojný. Bol bdelý, tak ako káže strana a zabránil zmareniu dvoch mladých životov. Možné je aj to, že takto chcel napraviť svoju vlastnú chybu. Všetko je možné, že? Ani vo sne by ho nenapadlo, že sa stal udavačom. Kdeže.

Domov chodil čím ďalej tým menej. Vždy to skončilo hádkou s mamou skrz kostol a spoveď. Vianoce však nevynechal, ani Veľkú noc. Raz po Vianociach po Lužianky mal dobrú spoločnosť. Do Brna cestovali aj dvaja starší kamaráti z ich dediny Milan a Paľo, ktorí tam študovali na Vysokej škole lesníckej. Po Zlaté Moravce stihli vypiť slivovicu, čo mu otec pribalil. Ako najmladší musel ísť kúpiť do bufetu ďalšiu pijatiku. Jozef sa tak ponáhľal, že skoro spadol do jamy na čistenie rušňov. Ale len skoro. Tí dvaja museli už aj pred tým niečo vypiť, lebo v Lužiankách už boli spití ako delá. Mal ešte čas a tak napísal na papier: „Vyložiť v Brne“ a strčil to Milanovi za golier.

Mal aspoň akú – takú istotu, že sa neodvezú do Prahy. Čo čert nechcel stretol na peróne pedagogického riaditeľa. Tiež bol pripitý a svojho žiaka pozval do bufetu na pohárik. Jozef to otočil, súdruh riaditeľ mal už dosť. Našťastie im už išiel vlak do Nitry. Vlak - motorák. Oto, tak mu Jozef v duchu už hovoril si prisadol k nejakej žene v jeho veku a začal do nej „hučať ako do deravého duba“. Žena ho príkro odbila s tým, že je opitý a nech neotravuje.

Na kalváriu sme išli skoro štvornožky. Asi na tretí deň Jozef mal dozor pri večernom štúdiu. Do triedy vstúpil vychovávateľ s nejakou ženou. Predstavili ju ako krajskú inšpektorku, ktorá prišla na kontrolu. Keď sa jej Jozef lepšie prizrel, s hrôzou zistil, že v nej spoznal ženu z vlaku. „No s Bohom“ prešlo mu hlavou. Zdalo sa mu, že aj ona ho spoznala, ale nepovedala mu nič. O pár dní neskôr sa v škole rozchýrilo, že pedagogický riaditeľ je preložený na gymnázium do Topoľčian. Jozef dobre vedel, že prečo. Jemu sa nestalo nič a tak čušal ako voš pod chrastou.

Koncom januára, keď bola najtuhšia zima, zvolal starších študentov „politický“ riaditeľ do jedálne a oznámil im, že za hodinu bude pristavený autobus a pôjdeme do Handlovej nakopať si uhlie, pretože už o pár dní nebude dať čo do kotla. Niektorí sa potešili zmene a prípadnému dobrodružstvu a niektorí sa zase báli ísť pod zem. Jozef bol s otcom nie raz na „Bedrichu“, tak sa volala štôlňa, kde jeho otec pracoval. Len že v Handlovej bolo všetko inak. Ešte pred tým, ako nastúpili do klietky pod šachtovou vežou, štaiger ich upozornil, že budú pracovať spolu s väzňami a majú si dať pozor. Jozef mal žalúdok až niekde v krku, keď klietka začala padať dole šachtou. Musel si zapchať ústa dlaňou, aby sa nepovracal. Tam, kde mali nakladať uhlie do huntov, museli ísť pešo. To mal zase srdce v gatiach, keď sa pozrel na strop štôlne a videl, že stojky výdrevy hrubé ako traja chlapi do hromady boli po prelamované ako špajdle. Keď odrazu niečo zaprašťalo zľakol sa tak, že by mu ani vlas do riti nevtiahol.

Rovnako ak nie ešte horšie boli na tom aj ostatní chlapci, čo ešte v bani neboli. Keď videli, že štaiger sa neprežehnáva, ako niektorí z nich, tak sa prestali báť aj oni. Na tých chlapoch, čo tam už pracovali so zbíjačkou vôbec nebolo vidieť, že sú to väzni. Boli takí čierny ako všetci ostatní. Jozefovi a Milanovi prikázali odvážať naplnené hunty k spádnici a dovážať prázdne. Bolo to trochu do kopca, ale dalo sa to zvládnuť. Najskôr sa snažili naplnené hunty počítať, ale skoro ich to prestalo baviť, tak rýchlo ich ostatní napĺňali. Po čase zo všetkých tieklo ako z utopených mačeniec. Ten uhoľný prach štípal v očiach, ako keby tam bol Boh vie aký dym. Keď im štaiger oznámil, že padla a ide sa hore, s úľavou si oddýchli. Najveselšie to bolo pod sprchami a najmä potom, keď si nevedeli nájsť svoje šaty. Až keď ich domáci upozornili, že treba potiahnuť retiazku a šaty prídu samé. Aj prišli. Keď dorazili do internátu tak ich čakajúce dievčatá začali počítať, či sa vrátili všetci.

Jozef a ešte aj ďalší chlapci boli vyslaní pripravovať stoly pre Krajskú konferenciu strany. Príprava spočívala v tom, že pred každú stoličku pri stoloch naukladali pripravené obaly s materiálmi, Vybrané spisy Marxa a Engelsa a ešte nejaké drobnosti. Jozef v kútiku duše, nie duše ale srdca dúfal, že z tých kníh niečo aj zvýši. Aj zvýšilo a on si uchmatol prvý. Jozefa pristavil taký už postarší súdruh a povedal mu, aby sa vypýtal zo školy aj na zajtra. „Budeš mi pomáhať pri vydávaní Bilténu konferencie.“ Povedal mu na vysvetlenie. Ten neborák sa ani nemohol dočkať rána, aby už mohol ísť na konferenciu. Keď Jozef povedal tomu „novinárovi“, že vie písať na stroji, lebo sa to naučil ešte v meštianke, ten sa potešil a zaraz doniesol ďalší písací stroj. Raz ho poveril napísať „hlavičku“ toho „bilténu.“ Jozef to s radosťou vykonal. Keď si to „šéf“ prezrel tak mu povedal: „Toto, čo ti teraz poviem si dobre zapamätaj. Grafickú úpravu si urobil pekne, ale pozri sa, máš tam zlý dátum. Keď novinár nie je presný v maličkostiach tak nebude ani vo veľkých veciach. Aspoň čitateľ to bude tak vnímať.“ Jozef sa veľmi zahanbil za tú nepozornosť, ale si to aj zapamätal. Nakoniec to všetko dobre dopadlo. Aj celá konferencia.

Fero mu raz naznačil, že sa budú priberať noví kandidáti strany a že on má na to pripraviť jeho a Milana. Až mu srdce podskočilo od samej radosti. Fero mu ešte naznačil, že sa musí tiež vysporiadať s náboženskou otázkou. Jozef už vedel, že čo to znamená. Vystúpenie z cirkvi. Mama by umrela od hanby. Prešlo mu hlavou.

A tak už Jozefova cesta od Boha a cirkvi ku komunistom išla samospádom. Tak ako lavína z Tatranského brala. Nič ju nezastaví a čo sa jej postaví do cesty tak to zmetie a pochová.

Treba nám zmeniť tému. Pozrime sa ako sa Jozefovi darilo v iných oblastiach.

Blížili sa Veľkonočné prázdniny. Bolo by treba ísť domov k rodičom, k starkému a k Ďulovi. Keď si pomyslel na tie nekonečné hádky s mamou o kostole a tom ostatnom, tak mu hneď prešla chuť. Vyriešilo sa to samé tak, ako už mnohokrát pred tým. Tóno z Kozároviec ho pozval k nim domov. Tóno a ešte jeden chlapec z tej dediny, Mišo, boli iba prváci, ale boli jeho obdivovatelia. Sám nevedel prečo. Kozárovce poznal, ale len stanicu. Bol zvedavý aká tam býva kúpačka. Už vedel, že niekde sa šibe korbáčom a neoblieva vodou, ako u nich doma.

Keď tam dokvitli tak im vystrojili hostinu až sa kuchynský stôl pod jedlami prehýbal. Tónov otec hneď postavil na stôl menší demižón vína. „Koštujte chlapci, to už je posledné z vlaňajšej úrody. Ledva som ho zachránil sám pred sebou.“ Jozef už pil rôzne vína, ale toto mu chutilo z nich najmenej. To však nepovedal. Vedel čo sa patrí a tak ho pochválil, hoci mal čo robiť, aby mu nevyprsklo z úst. Pôst nepôst, šunku jedli už v sobotu do obeda. Teraz na Vzkriesenie išiel bez reptania, lebo bol zvedavý na tamojšie dievčatá. Vedel už z domu, že na tento sviatok sa aj chlapci aj dievčatá oblečú do nového. Bola to vždy módna prehliadka. Teraz však Jozef nemal nič nové, ale to mu vadilo najmenej. Ani jedna z dievčat, ktoré boli šibať ho nejako zvlášť nezaujala, akurát že sa napili a najedli nie do polosýta a polopita, ako hovorí staré porekadlo, ale vo všetkom do plna. Keď bolo po všetkom tak boli ako trasorítky.

Do internátu cestoval sám, jeho kamarát a hostiteľ nevedno prečo zostal ešte doma. Cestoval motorákom, ktorý bol tak preplnený, že sotva sa mal kde postaviť. Za tú istú štangľu, ako on sa držala aj nejaká „zrzka“ s modrými očami. Po chvíli posunul svoju ruku k jej. Keď ju neodtiahla tak až na ňu. Keď ani potom si ju neodtiahla, tak ju jemne stisol. Vtedy sa na neho uškrnula. Možno sa jej aj on páčil. Pomyslel si. Tak sa jej prihovoril aj rečou. Na paušálnu otázku mu odpovedala, že do Partizánskeho. Dobrovoľne ešte dodala, že tam pracuje ako sestrička v jasliach.

Do Lužianok sa ešte veľa stihnúť. Prešlo mu hlavou. Keď vlak drgnutím zastal na nejakej zástavke tak ho hodilo na ňu. Ona sa ani nepohla. Tak aj zostali. Po chvíli začal v podbrúšku cítiť príjemný tlak a teplo. Mohol sa však iba rozprávať a v tom bol majster nad majstrov. Trochu si musel pridať na rokoch, ale len trochu. Povedal jej, že tohto roku maturuje na gymnáziu v Nitre. A tak ďalej veď to poznáte nie?

V duchu už bol presvedčený, že dneska sa to stane. Ešte bol panic nepobozkaný. Konečne sa zbaví toho balastu a stane sa ozajstným chlapom a nie len podľa nohavíc, ktoré nosí. Konečne boli v Lužiankach. Pomohol jej z vlaku a ona pri tom pristala v jeho náručí. Potreboval ju dostať niekde za stanicu. Navrhol aby sa išli niekam prejsť veď vlak jej ide až za dve hodiny. Zdalo sa mu, že aj jej to vyhovuje. Zobral jej kufrík a išli. Museli zájsť dosť ďaleko. Keď došli po železničný most, ktorý sa klenie ponad rieku Nitru tak si Jozef povedal, že už ani krok ďalej. Už by nevydržal. On súhlasila, že si trochu oddýchnu. Tak sa stalo, čo sa malo stáť. Z jeho strany to nebolo boh vie čo, lebo sotva začal a už bol aj koniec.

Ona nepovedala nič len si natiahla nohavičky. Zbadal, že bola jeho prvým dievčaťom a aj mu to povedal. Rád to priznal, aby aspoň tak zakryl svoju nešikovnosť. Druhý krát to už bude lepšie. Už je „skúsený“. Druhý krát však nebolo. teda aspoň nie s ňou. Hneď na druhý deň jej napísal srdcervúci dopis. Vylial jej celé svoje srdce, aj s podrobnosťami. Dopis ktorý onedlho dostal ho najskôr potešil, ale keď ho otvoril a začal čítať tak ho to odrovnalo. Pisateľka dopisu mu dala na vedomie, že je na nesprávnej adrese a okrem toho, že je poriadny sviniar.

Pohrozila mu, že ak s tým vypisovaním neprestane napíše do jeho školy. Zrazu mu svitlo. To dievča mu dalo nesprávnu adresu. Zrejme nejakej kamarátky. Tak bolo po láske skôr než mohla začať. Jozef už bol niekoľko krát zamilovaný, ale len tak platonicky. Len okuliarnatej Kate postavil mája a kúpil maľovaný džbánok. Blonďatá Táňa a gaštanová Olinka o tom ani nevedeli. Oveľa neskoršie si mohol s radosťou povedať: „Zaplať Pán Boh za tie dary.“

Pozvania od kamarátov sa začali hrnúť. Najskôr ho pozval domov Fero, cigáň číslo jedna. Bývala v Kľúčovom pri Trenčíne. Na to sa veľmi tešil. Aspoň uvidí ako taká komunistická rodina vypadá. Vypadal tak ako ostatné, len sa nikto nehádal ohľadom kostola a tak. Potom ho pozval Ičo, s ktorým sedel v lavici. To bolo tiež zaujímavé. Ičov brat sa chystal prísť na ich školu. Tam sa cítil ako doma. Ich otec bol tiež železničiar ako jeho.

Školský rok bol už končil a Jozef vedel že ho skončí aj keď s odretým chrbtom ako sa to hovorí. Politický riaditeľ robil nábor na brigádu. Mohli si vybrať medzi žatevnou brigádou a Priehradou mládeže. Žatvy mal už plné zuby z domu. Dal prednosť priehrade. Išlo ich tam okolo tridsať chlapcov. Dievčatá zostali radšej doma, lebo išli na žatevnú. Jozef už raz chcel ísť na Trať mládeže, ale ho nezobrali, lebo bol vraj mladý. Ale za to si spomenul na heslo, ktoré tam vzniklo: „Makaróny, bryndza, lekvár, už som z toho tri dni nesral.“ Bol zvedavý či to bude platiť aj na Priehrade. Dostali sa do tábora pri Nosiciach. Fero cigáň sa stal veliteľom ich brigády. Prácu im pridelili na prekládke železnice a výstavbe Nových Nosíc. Staré mali byť zatopené. Jozef si s nadšením prezeral maketu budúcej priehrady a živo si vedel predstaviť ako lode z Dunaja plávajú až kdesi ku Žiline. To mu dávalo obrovskú chuť do práce. Najlepšie sa mu robilo s Milanom a Dinom. Aj keď bola práca ťažká bolo tam veselo.

Táboráky, besedy a tancovačky. S tou bryndzou a lekvárom to bola skoro pravda. Vznikol aj celkom zaujímavý problém. Boli tam aj chlapci z Komárna. Ivan a Béla. Od ostatných sa líšili tým, že spávali nie v baráku, ako ostatní, ale pred ním. Okrem toho nejedli varenú stravu. Dôvodili tým, že oni sú Bičerdysti. Nikto okrem nich nevedel, čo to je. Snažili sa nám ostatným to vysvetliť. Bola to celá filozofia. Ich „učiteľom“ bol maďarský lekár Bičerdyi. Okrem tej stravy a spávania tam bola ešte iná závažná vec. Nikdy nezoberú do rúk zbraň. Vedenie tábora zorganizovalo o tom schôdzu. Otázky na nich sa len tak sypali. Mali na všetko pohotovú odpoveď. Jedna sa im stala osudná. Nejaký chytrák sa opýtal, že či by tú priehradu, ktorú stavajú bránili pred západnými imperialistami. Povedali, že nie. Na to bolo odhlasované, že nemajú čo robiť na brigáde a pôjdu domov. Dôsledky toho si nikto z nás vtedy neuvedomoval, ale boli.

Raz im „brigadír“ Fero, ako ho všetci familiárne volali priniesol knihu s názvom: „Modré vlny“ od mladého spisovateľa Vladimíra Mináča. Prikázal im, aby si ju dôkladne prečítali, lebo vraj bude v hlavnom tábore o nej konferencia, na ktorej bude aj autor knihy. Bola to celkom útla kniha, tak že sme nemali žiadne veľké problémy. Po večeroch si ju „kolektívne“ prečítali. Bola to kniha o zväzákoch a ich modrých košeliach. Jozefovi sa kniha páčila. Bolo tam aj o Trati mládeže tak, ako mu to rozprával jeho skoro bratranec a menovec Jožko prezývaný žandár.

Konferencia bola v jednu nedeľu do obeda. Vedúci tábora delegátom medzi ktorých patril aj Jozef predstavil Vladimíra Mináča, Dr. Rosenberga a ešte jednu ženu s menom Katarína Lazarová. To bola tiež spisovateľka. Diskusia bola bohatá, ale najmä búrlivá. Na knihe nezostalo veľa „suchého miesta“. Mnohému Jozef neporozumel, chápal len to, že zväzáci to nie sú len modré košele a barety . V tých košeliach sú vraj mladí ľudia, ktorým v srdciach plápolá oheň lásky k socialistickej vlasti, za ktorú sú ochotní obetovať aj svoje životy. To znelo Jozefovi „hrdo“.

Po čase sa po tábore roznieslo, že pôjdeme na púť k staroslávnemu Devínu na pamiatku svätých Cyrila a Metoda. Jozef najskôr zle počul a myslel si, že je reč o ich dedine.

Cestovali v nových zväzáckych košeliach, modrých baretkách a krátkych nohaviciach. Keď dorazili na Devín, tak amfiteáter bol už plný. Keďže prišli z najväčšej stavby socializmu Priehrady mládeže, tak sa pre nich miesto našlo - dokonca celkom vpredu. Jozefovi sa najviac z celej púte páčilo vystúpenie Alexandrovcov. A z ich programu: „Išieu Macek do Mauvacek šošovičku muátiť...“ Vystúpenie trvalo až do pozdného večera a na jedenie veľa toho nemali. Mali šťastie, že keď už odchádzali z amfiteátru tak Fero brigadír zbadal svoju sestru, ktorá bola lekárkou na ústrednom výbore zväzu mládeže a tá ich pozvala na večeru. Pravdaže nie všetkých z brigády, ale len Jozefa, Milana a pochopiteľne Fera.

Brigáda sa schyľovala ku koncu a Jozef bol zvedavý, či za tú drinu dostane aspoň údernícky odznak. Dostal. Náčelník hlavného štábu pri vyraďovaní spomenul, že ak by mal niekto ísť na ďalšiu brigádu tak sa môže prihlásiť. Keď ešte zdôraznil, že ide o budovanie Novej hute Klementa Gottwalda v Kunčiciach pri Ostrave, tak Jozef nezaváhal ani chvíľu. Keď to videl jeho „nohosled“ Tóno hneď sa prihlásil aj on. Neskoršie sa pridal aj Milan. Ten tam mal otca. Ostrava ho ohúrila svojím morom prachu a kúdolmi dymu z vysokých pecí Vítkovíckých železiarní. Len čo dorazili do brigádnického tábora v Kunčiciach čakalo Jozefa náramné prekvapenie. Už o ňom všetko vedeli. Vymenovali ho za veliteľa brigády študentiek z Pedagogických gymnázií z Karlových Varov a Veľkého Meziříčia. „Tak teraz budeš pašom ty čierny cigáň a nie vajdom“ podpichol ho Tóno . Hneď sa pobral aj so svojou suitou, aby sa zoznámil s „háremom“. Už na prvý pohľad im muselo byť jasné, že ani jedna nebola dvakrát prítomná, keď pán Boh rozdával krásu. „Aspoň nebudú vysoko vyskakovať“ sucho skonštatoval Milan. Mal pravdu. Boli plné obdivu k ich brigádnickým metálom.

Len čo sa ubytovali, dostavil sa Milanov otec. Po chvíli Milan oznámil, že tu nezostane a ide s otcom ohýbať železo do betónu. Jozef s tým rozhodnutím nebol nadšený. „No nič sa nedá robiť “ pomyslel si, že stačí, keď zostal Tóno. Večer, pred prvým nástupom do rannej zmeny bola porada veliteľov brigád. Jozef už zaspával od únavy z cestovania. Prebral sa len vtedy, keď mu vypadla tužka z ruky. Veľa z tej porady nemal. Dôležitejšie bolo, že si mohli prezrieť ich budúce pracoviská. Jeho brigáde pridelili ručné upravovanie jednej z množstva „pätiek“ z ktorých po zabetónovaní budú základy vysokých pecí. Bol rád, keď sa konečne mohol uložiť k zaslúženému spánku. Spal ako zarezaný. Zobudili ho až výkriky na chodbe „rozcvička, hejbnete kostrou holky.“ Keď chcel Jozef pohnúť kostrou, zistil, že jeho prsty sú ako drevené. Musel ich krvopotne každý zvlášť uviesť do pôvodnej polohy. Pripomenulo mu to jednu hru z domu. Koľkokrát dokázal „puknúť“ poťahovaním prstov toľko mu bolo súdených frajeriek.

Keď konečne vybehol pred barák zistil, že v jeho háreme je aj niekoľko chalanov. Ešteže tak. Po tejto prvej rozcvičke nasledoval dlhý ruženec rovnakých dní krompáčovania a lopatovania v jame veľkej ako volejbalové ihrisko. Raz sa mu prihodila zaujímavá vec. Malá Karín mu z ničoho nič povedala „brigadíre prosím tě podrb mne na zádech.“ Najprv nemohol uveriť svojím ušiam a len potom zo seba vykoktal: „Karín, ale tu pred toľkými ľuďmi?“ V tom momente nemohol vedieť, že ide o jazykové nedorozumenie. V ich dedine slovo drbať znamená toľko ako ondiať, zúbkať alebo aj drevkovať. V podstate ide o príjemnú činnosť medzi chalanom a dievčaťom, ktorá sa vykonáva najčastejšie v prísnom súkromí. Keď Karín videla, že Jozef sa nemá k činu, tak sa otočila k najbližšej kamarátke a tá hneď vedela, čo má urobiť. Jednoducho ju výdatne poškrabala po chrbte. No toto. Pomyslel si. A ešte ďalej si v duchu dodal: „prasaťu sa vždy o kukurici sníva.“

Vedenie tábora im pripravovalo rôzne zaujímavé kultúrne podujatia. Aj niekoľko krát do týždňa chodili do letného kina v Ostrave. Jozefovi sa zdalo, že to je zimný štadión. Okrem filmov tam vystupovali aj rôzne spevácke súbory. Znovu sa stretol s Alexandrovovcami. To už ho nebavilo a tak sa radšej venoval Karínkiným malinkým, ale o to tvrdším „holúbkom“. Nevedel, prečo zvykla pri takýchto príležitostiach usadať sa medzi jeho kolená a prieť sa o jeho brucho ako o epedu kresla. Sama mu viedla ruku a ešte aj pritláčala tam kde bolo treba. Ruku mal furt v zajatí jej trička a nemohol ani tlieskať, keď bolo treba. Tie súbory z Číny a Vietnamu boli zaujímavejšie. Najmä ten Čínsky. Tanečníčky a tanečníci krásne predvádzali bojové odhodlanie oslobodiť Tajwan od Amerických imperialistov. Aj keď spev skôr pripomínal štebot škorcov na ich orechu silu vôle po boji mu nechýbal. Kórejské dievčatá zase boli o to krajšie, ale bojovnosť im tiež nechýbala. Spomenul si, že aj ich školský spevácky súbor tiež mala nacvičenú Kantátu o Kórei, aj na to ako ho dirigent z neho vyhodil, preto že falošne spieval.

V tom roku sa mal konať Svetový festival mládeže v Berlíne. V kútiku svojej mysle dúfal, že možno aj jeho vyberú za delegáta. Nevybrali. Škoda. „Ami-Ami gou hom!“ mohol spolu s inými vykrikovať len po tábore. Zvlášť aktuálne to bolo po vzhliadnutí nového filmu s názvom: „Zítra se bude tančit všude.“ Rovnomerná pieseň z toho filmu sa mu prenáramne zapáčila a nie len jemu. Stála sa v tých časoch „hitom“ všetkých mladých. Aj v obrovskej táborovej jedálni bývali rôzne programy. Jozefa najviac zaujala beseda so sovietskym spisovateľom Borisom Polevovom o jeho knihe o hrdinskom pilotovi Mresievovi, ktorý sa aj po amputácii nôh znovu naučil lietať, aby mohol biť fašistov. Na besede bol prítomný aj herec Kadočnikov, ktorý ho vo filme predstavoval. Jozefovo nadšenie za socializmus sa upevňovalo aj po citovej nie len rozumovej stránke.

V jedálni sa objavil veľký plagát, že sa bude na stavenisku konať veľký míting, na ktorom sa zúčastní aj predseda vlády Zápotocký, ktorý sa príde poďakovať budovateľom Novej hute Klementa Gottwalda za ich hrdinské výkony. Jozef veril, že to poďakovanie bude patriť aj jemu. Veď mu dal prednosť pred vlastnou rodinou. A to už je niečo. No nie? Cítil ako sa pri tejto myšlienke za červenal. Ale len trochu. Už sa nemohol dočkať soboty, kedy sa mal konať ten míting. Keď tam došla jeho brigáda, už tam bolo ľudu, ako múch na kravinci. Ešte, že to bolo neďaleko ich druhej jamy na ktorej pracovali a tak sa usadili na jej výkope. Na tribúnu boh vie ako dobre nevideli, ale predsedu vlády Jozef spoznal podľa uší čo mu tak odstávali ako ucho na šerbli. Najskôr hovoril riaditeľ stavby súdruh Andel. Začal hneď vymenúvať úspechy, ktoré na stavbe dosiahol. Veď viete ako to už chodieva. Súdruh Zápotocký ho hneď skraja poriadne schladil. „Soudruh Andel i kdyby bil aj třikrát andelelm a s pánem Bohem byl „pretu“ i tak mu nedarují jak to tu tady fláka.“ Na to vypukol taký huriavk, že by sa zaň nemuseli hanbiť ani indiáni z kmeňa Hurónov. Neskoršie sa rozchýrilo, že Andel sa pripojil k ostatným už skôr padlým anjelom.

Jedného pekného večera, keď Jozef a Karínkou odchádzal z večere s plným žalúdkom a aj dobrým pocitom, že celý večer majú pred sebou a pre seba. Všetci mali za hotovú vec, že Karínka je jeho dievča. Pred jedálňou stala skupina chlapcov, ktorí sa o niečom po maďarsky dohadovali. Karín zachytila jednu vetu a hneď mu ju aj zopakovala a opýtala so ho čo to znamená. Veta znela: Basmega kečke, kaps túró.“ Neborák nič netušiac pohotovo odpovedal: „Pojeb kozu dá ti syra.“ To však nemal robiť. Aj tak z Maďarčiny akurát ovládal hrešenie.

Karínka z odporom prehlásila: „No jo, to je tá blbá slovenská inteligencia.“ A bolo to. Jozef dostal to, čo nechcel. Pokúsil sa, aj keď urazený, vysvetliť jej, že on jej iba preložil to, o čo ho ona požiadala. Nemalo to žiaden význam. Karín celá červená utekala k baraku. Na rováši bratov Čechov, ktorý mali u neho pribudol ďalší vrúbok. Na druhé ráno mu Karín neodpovedala ani na pozdrav. Ako sa hovorí všetko má svoj koniec. Tak ho zrejme majú aj brigádnické lásky.

Viete si predstaviť brigádu na brigáde? Náčelník tábora sa zavolal veliteľov brigád a požiadal ich pomoc pri vykladaní cementu z vagónov. „Tomu asi poriadne šibe,“ pomyslel si Jozef, len čo si predstavil ako dievčatá z jeho háremu vykladajú päťdesiat kilové vrecia cementu. Keď mu to povedal, náčelník len povedal: „No jo, máš pravdu Jozefe tak vy pudete vyhazovat šterk“. Bolo to vybavené. Jeho kamarát Tóno nadával ešte viac ako všetky baby dohromady, keď sa to dozvedel. Na vykládku vagónov odpochodovali dokonca so spevom: „Okolo Hradce...“ Počas vyhadzovania vagónu sa k nemu priplietla Olinka s pážacím účesom a pýtala sa na príčinu Karínkinej zúrivosti. Jozef len hodil rukou ako Boh na Poľsko s tým, že ju to prejde. Keď Olinka dobiedzala ďalej, tak jej to v stručnosti povedal. „Káča pitomá“ zahlásila Olinka. Jozefa potešilo, že aspoň niekto mu dá za pravdu. Tak do konca brigády na brigáde hádzali spolu. Celkom dobre im to išlo. Dozvedel sa, že doma má ešte sestru a brata. Do konca sa aj priznala, že „Slováki má radei než tí nafoukaní Pražáki.“ Jozefovi to pripadalo ako „pozvanie do tanca“. Keď mu ukázala na ruke krvavý mozoľ, tak je ho nie len pofúkal, ale i pobozkal. Ako videl tak to kvitovala. Tak sa začalo nové kamarátstvo. Alebo aj niečo viac ? Možno.

Vzťah s Olinkou sa začal sľubne rozvíjať, ale aj koniec brigády bol už predo dvermi. Každý večer, keď boli spolu, si sľubovali, že si budú písať každý deň. Ba čo viac, našli si aj hviezdičku, na ktorú sa budú dívať keď budú na seba myslieť.

Ukončenie brigády prinieslo aj jeden problém, s ktorým Jozef vôbec nerátal. Na jeho brigádu sa ušiel iba jeden údernícky odznak a ten mal dostať on. Tóno zostal hľadieť ako vyoraná myš. Celkom isto s tým počítal, že bude úderníkom. Robil celý mesiac ako najatý a teraz toto. Jozef ho chápal a vybral sa na štáb s tým, že buď od nich vymámi ešte jeden, alebo sa zriekne svojho. Veď on už jeden má a Tóno si ho skutočne zaslúži. Aj ho dostal. Nevedel ako sa má Jozefovi poďakovať.

Do Kozároviec sa s Tónom zviezli spolu a Jozef chcel aspoň na pár dní odskočiť domov. Vo Zvolene sa mu prihodila nepríjemná, ale aj smiešna vec. Bol tak opálený, že cigánka sa mu z okna osobáku prihovorila po cigánsky. Nie, že by mu to bolo vadilo, ale chcel sa vytiahnuť, tak jej povedal dve sprosté slová po cigánsky. Iné ani nevedel. Ona nelenila a na celý vlak zakričala, ale po slovensky, aby jej zjedol to isté len v ženskom rode a ešte si neodpustila známy dovetok „ty dilino gádžo.“

Doma sa dlho nezdržal. Otec bol zvedavý na vysvedčenie. Nebolo bohvie aké, ale bol spokojný. „Len aby si zmaturoval syn môj a nemusel tak celý život hrúňať ako ja“ povedal mu na rozlúčku. Úderníckym odznakom nejako zvlášť nezapôsobil. Akurát sa páčil Ďulovi a chcel ho na hranie.

Keď sa vrátil do internátu školský rok už bežal. Akurát triedny sa pýtal na neho. „Té Bože svätý ten ešte aj maturovať bude vo vlaku.“ Zahlásil vraj na koniec vypytovania. Jozefovi došlo, že v poslednej dobe často chýbal v škole. Raz ho poslali do Bratislavy kúpiť skokanskú žrďku, inokedy zas čosi iné. Mal režínku tak cestoval v službách školy.

Posledný, maturitný ročník bežal tak, ako aj tie predchádzajúce. Pre Jozefa však nastal aj túžobne očakávaný slávnostný okamih. Bol prijatý za kandidáta strany. „Tak a som komunista a to znie hrdo.“ Povedal si v duchu. Teraz ma väčšiu šancu dostať sa na Vysokú školu politických a hospodárskych vied v Prahe. Janko, básnik už tam zarezával. Od brigádničky Olinky ho už čakali dva dopisy. Hneď sa dal do písania a vyhovárania, že prečo nenapísal prvý. Olinkina pážacia tvárička nejako začala matnieť v jeho predstavách a tak ju poprosil, aby mu poslala nejakú fotku. Zase sa prejavila jazyková bariéra. V dopise namiesto najnovšiu napísal najmladšiu. Tak mu poslala svoj akt, „ako pasie koníky.“ Aj to sa stáva. Mohol sa aspoň chváliť, že má akt svojej milej.

Začali najdôležitejšie predmaturitné prípravy. Fotografovanie na tablo a príprava stužkovej zábavy. Jedného spolužiakov otec na tú slávnosť poslal teľa na rezne a paprikáš. Ďalšieho víno a vínovicu. Jozef nemal čo dodať. Slivky boli ešte v sude. Väčšina chalanov z oboch tried už bola „vážne popárená“ tak sa nemuseli starať o dievčatá do tanca. Na samotárov zostali budúce sestričky od „susedov.“ Nevedno prečo kapela najčastejšie hrala Cigánskeho baróna. Zrejme k vôli dvom „cigáňom“ v ročníku. Ferovi prišiel brat, ktorý bol asistentom na vysokej škole. Od začiatku sa venoval našej Milke. Zábava bola Bohovská až na ten neslávny koniec. Politický si viac vypil, ako zvládal a vyšťal sa z javiska na tanečný parket. Škoda. Bol to ináč dobrý chlap a stalo ho to miesto.

Z ničoho nič sa vyskytla prvá pred maturitná komplikácia. Profesorka od huslí si odrazu spomenula, že Jozefa vlastne ešte nepočula hrať na husliach. To nemala robiť. Musel sa s hanbou priznať, že nie len nevie na nich hrať, ale ani ich už nemá. Bola to našťastie dobrá duša a zavolala ho do zborovne, že ho tam vyskúša. Išiel s nimi aj najlepší huslista školy Karol. Snažil sa mu pomáhať ako vedel. Ani to nepomohlo. Tá dobrá duša mu dala trojku. Jedna ťažkosť odišla a ďalšia prišla. Objavil sa problém s profesorom pedagogiky. Bratranec Jano mu prebral frajerku a ešte ho aj ohovoril. Pedagogika bola povinným maturitným predmetom a Jozef sa obával, že sa mu bode ohrdený profesor pomstiť. Zbytočne. Tým sa to však neskončilo. Cez maturitný týždeň práve dozrievali v školskej záhrade čerešne. Fero s Milanom a Ičom zavolali aj Jozefa hoci dobre vedeli, že sa nevie šplhať po stromoch. Vraj bude dávať pozor, aby ich záhradník neprekvapil. Všetko išlo dobre až dotiaľ pokiaľ Jozef nezbadal záhradníka aj s vlčiakom. Stačil zakričať utekajte a začal preliezať plot. To by nebol on, keby z neho nespadol. Výsledok bol taký, že bude maturovať s rukou v sadre. Ešte, že ľavou. Jozef maturoval v druhej „várke“.

Všetko mu išlo dobre až na dejepis. Jeho výberový predmet. Tak si veril, že si nič nezopakoval a dostal takú otázku o ktorej nemal ani potuchy. Keď profesorka „Melitaka“ videla ako sa Jozef zúfalo pozerá a hrozí do neba hneď vedela, že je zle a tak sa na neho spoliehala. Bol najlepší dejepisár na škole. Trochu mu otázkami pomohla a on to potom „obkecal“ dokonca na dvojku. Jozef sa stal Homo maturus, ale z vysokej školy nebolo nič. Dostal ako stranícku úlohu ísť na dedinu učiť a tam budovať socializmus. Teraz Jozefa jeho strana prvý krát poriadne nasrala. Na miesto oslavy maturity sa u Králika opil ako doga a nebol pri tom sám. Na kalváriu išli skoro štvornožky neskorou nočnou hodinou. Rozospatý vrátnik im oznámil, že nemôže otvoriť dvere, lebo kľúče má súdruh riaditeľ. Po chvíli počuli jeho hlas: „súdruh riaditeľ pote otvoriť vracajú sa páni maturanti.“ Odrazu sme boli páni aj keď oslopaní. Na druhý deň keď mu už vyšumelo z hlavy išiel poslať domov telegram aby potešil otca a mamu.

Jozefa ešte čakala príprava banketu. Bratranec Jožo si robil robotnícku prípravku V Modre-Harmónii a tak sa vybral za ním na víno. Na mieste zistil, že „žandár“ je už miestnych pivniciach ako doma. „Horniaci sa rýchle naučia aj na víno“ pomyslel si. Po výdatnej koštovke kúpil tridsať litrov. Na banket pozval aj Jožka. Banket prebehol v poriadku až na tú myš čo im v noci spadala do demižóna, ktorý po koštovke zabudli zatvoriť.

Chlapci čo nešli na žiadnu brigádu museli zostať a sťahovať školu s internátom do inej školy v meste. Na ich miesto mali prísť „hnojári“ z Košíc. Jozef to mal lepšie. Ako odmenu za prácu s pioniermi dostal miesto vedúceho pionierskeho kultúrneho tábora v Turčianskom sv. Martine. To sa mu celkom hodilo. Do Borše, kam dostal učiteľskú umiestenku, sa mu vôbec nechcelo. Ešte stále bol nasraný na Stranu, že prišiel o vytúženú vysokú školu. V duchu si veril, že raz sa tam dostane. Mal za úlohu zobrať deti z Topoľčian a odviesť ich do Martina. Mal ešte jedného pomocníka z ich bývalej školy. Keď tam končene dorazili už ich čakala hlavná vedúca Erna. Štíhla blondína s modrými očami a asi tej výšky čo on. Tá už rok učiteľovania mala za sebou. Zamiloval sa do nej na prvý pohľad, ako teľa do nových vrát.

Aj jeho samého toto zistenie prekvapilo. Nevedel, že má také „široké srdce“. Hneď na druhý deň sa prihodila zaujímavá vec. Erna sa ráno potrebovala umyť. Rudovi, tak sa volal ten pomocný vedúci povedala, aby je doniesol z kuchyne lavór teplej vody. Rudo rozkaz vykonal, ale Erna ho vykázala za dvere. Jozefovi nepovedala nič a tak zostal s očakávaním, že čo bude ďalej. „Ty mi umyješ chrbát, ale len chrbát to si zapamätaj“. Rozkázala ako ozajstná „Erna Kochová“. Jozef bol vďačný aj za ten pohľad, ktorý sa mu naskytol keď sa vyzliekla. Musel sa veľmi premáhať, aby neumyl aj tú druhú stranu chrbta s krásnymi pahorkami. Rozkaz je rozkaz a ten sa..., ako hovorievajú vojaci.

Tak si to radšej nechal na príhodnejšiu chvíľu. Dúfal, že tá chvíľa čo nevidieť nastane. Program tohoto tábora bol skutočne pripravený perfektne. Jozefovi to tiež prospelo, lebo Martin a jeho pamiatky vôbec nepoznal. Navštívili Maticu Slovenskú, Národný cintorín, Národné múzeum, Divadlo a Tlačiarne. Tam im sádzači vyrobili aj osobné pečiatky. Decká mali ohromnú radosť, ale nie len ony. Pred ukončením turnusu sa vytrepali aj na Martinskú hoľu kde mali pripravený táborák aj s opekaním slaninky.

Pre Jozefa bola rozhodujúca cesta naspäť. Aj keď už pred tým mu Erna sprístupnila aj tú zakázanú stranu chrbta, aj tak to ešte nebolo ono. On ju chcel mať celú a navždy. Tu sa začína prejavovať celkom nová črta jeho osobnosti. No on to ešte v tom momente nemohol vedieť. Rovnako nemohol vedieť, že všetky baby s ľadovo modrými očami a blonďavými vlasmi budú pre neho Elsami Kochovými, tak ako sa mu to spojilo s Ernou a jej rozkazovačnosťou. Tiež ešte nemohol vedieť, že jej brat sa stane oveľa neskôr už v Bratislave jeho kamarátom. Teraz mu však nešlo o budúcnosť. O tej nemal ani potuchy. Teraz mu išlo o prítomnosť. Chcel sa s Ernou oženiť. Všetko jej cestou vyrozprával. Schválne tvorili zadný voj ich výpravy, aby sa mohli porozprávať. Veľa času im už nezostávalo. Jozef to mal už dobre premyslené. Navrhol jej pre začiatok, aby sa aj ona dala preložiť do Borši a ostatné sa uvidí. Celkom ochotne tento návrh prijala len chcela, aby jej zavolal domov s ktorým vlakom bude cestovať a ona už bude čakať. Tak a je to. Pomyslel si s úľavou. Rozlúčka bola horúca a plná prísľubov.

Len čo dopravil deti do Topoľčian a tam ich odovzdal čakajúcim rodičom hneď sa vybral do Alekšiniec, kde boli na žatevnej brigáde jeho už bývalí spolužiaci. Nemal tam čo robiť, len ich chcel ešte vidieť. Najmä Tóna a Majku. Pobudol tam dva dni pri jedení sladkých paradajok a pití Fraštackého vína.

Doma ho čakal ďalší maturitný banket, ale aj výčitky. Radosť rodičov, najmä otca bola predsa len o niečo väčšia. Už sa začal tešiť na svoje prvé učiteľské miesta, ale najmä na Ernu.

Jozef Fridrich
© 2007 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

[18. 7. 2007 15:58:13]