Vojenské historky z vojenčiny z 50-tych rokov

Vybrali ma do podôstojníckej školy

Za vojaka ma vzali potom, keď minister národnej obrany Gottwaldovej vlády armádny generál Alexej Čepička zrušil školy dôstojníkov v zálohe. Chcel som byť obyčajným vojakom, dva roky sa niekde nenápadne „zašívať“ v kasárňach a vrátiť sa opäť do civilného zamestnania. Vojenský život bol jednotvárny. Neustále pochodovanie, zdravenie, obraty na mieste a za pochodu, učenie sa vojenským predpisom, získavanie fyzickej zdatnosti na prekážkovej dráhe a za určenú dobu zbaliť si plný poľný vojenský výstroj.

Na všetko bol určený časový limit a nie nadarmo sa hovorilo, že vojak buď leží alebo beží. „Zašívanie“ sa mi nedarilo. Akoby som bol každému na očiach a ak som sa chcel niekde zašiť, vždy som niektorému z nadriadených chýbal, lebo sa hneď pýtal: „Kde je Lazar?“

Raz som mal službu na rajónoch a z nich umývareň, ktorá musela byť čistá, vyutieraná a prebraná dozorcom. Keď ju dozorca neprekontroloval a neprevzal, musel ju vojak opäť čistiť. Vyčistenú umývareň som chcel odovzdať na prekontrolovanie, keď tam prišiel náš inštruktor, aby si oneskorene vykonal raňajšiu hygienu. Povedal som mu, že musí chvíľu počkať, kým ju dozorca nepreberie. Ja som bol obyčajný vojak, inštruktor poddôstojník a tak ma poslal do riti.

Lenže ja som bol o 8 rokov starší a v civilnom zamestnaní rešpektovaný a takéto správanie do pol pása vyzlečeného človeka som nemohol ignorovať. Chytil som milého inštruktora za zadok nohavíc a vystrčil z umývarne. Patričným dôrazom som mu povedal, nech sa tam neodváži vkročiť, kým mi ju dozorca neprevezme. Vyfasoval som ďalšiu službu „světničku,“ t.j. poriadok na izbe. Dal som si záležať na tom, aby bola izba dôkladne pripravená na večernú prehliadku.

Keď som si myslel, že prehliadka izby dopadla dobre, inštruktor otvoril oblok a z vonkajšej strany prstom zotrel prach z obločného rámu. Za trest som dostal predĺženie služby na izbe po celý ďalší týždeň a po večierke 3x zabaliť plný poľný výstroj.

Keď dozorca zakričal „večierka“ a keď som už zaspával, prišiel inštruktor ku mne, zapískal mi do ucha a tichým hlasom zavelil: „plná poľná.“ Na takýto povel obyčajne nastal boj s časom, aby bol poľný výstroj zabalený pod stanovený limit. Ja som sa začal v posteli preťahovať, sadol som si a škrabal sa za ušami, akoby som rozmýšľal, čo skôr vykonať. Potom som čo najpomalšie dával dokopy všetko, čo patrilo do výstroja. Inštruktor ma poháňal: „Pohyb, pohyb Lazar, lebo to budete robiť do rána.“ Ja som mu takým istým tichým hlasom odpovedal: „Keď nebudem spať do rána, nebudete spať ani vy, lebo ma musíte kontrolovať a ja to do rána nezabalím.“ Keď videl, že to myslím vážne a po pol hodine som bol stále na začiatku, tak to vzdal a dostal som rozkaz ľahnúť si do postele.

Ráno sme mali poradovú prípravu a na návštevu prišiel zo štábu vojenského okruhu jeden major, aby vybral špecialistov pre poddôstojnícku školu. Tento súdruh major niekoľkých z nás vybral a priviedol k už pripravenému diaľkomeru na zameriavanie lietadiel. Vysvetlil nám, čo to je, ako to funguje a ako sa na tom meria vzdialenosť. Potom ukázal na vežu kostola a sám si túto vzdialenosť odmeral. Prichádzali sme jednotlivo a merali otáčaním kolieska na hornej časti trubice diaľkomera. Nechcel som byť žiadnym veliteľom a preto som odmeral vzdialenosť tak, akoby som mal oči z gašparkovej jalovice. To bola osudová taktická chyba. Súdruh major sa pozrel na moje meranie, otočil svoj zrak na mňa a opýtal sa: „Čo ste robili v civile?“ Na moju odpoveď, že som banský inžinier, zdvihol obočie a usmial sa tak, ako keby mi povedal: „Tak toto vám priateľko nevyšlo, takéto triky poznám. V skutočnosti však povedal: „To nevadí, že neviete merať, veliteľ družstva meračov z vás bude dobrý.“
Takto som si navaril poddôstojnícku školu. Aby mi nikto nemohol povedať, že som majora klamal, tak som počas celej vojenskej služby úmyselne ani raz presne neodmeral vzdialenosť.

Stal sa zo mňa bordelár
Dostal som trest týždeň služby na izbe. Okrem bežného dodržiavania poriadku a čistoty musel som naviac dva razy denne vydrhnúť podlahu. Volalo sa to „šurovanie.“

Mydlo k dispozícii nebolo, a tak sa šurovalo len vodou, do ktorej sa namáčali ryžové kartáče na dlhej rúčke - šurováky a stieralo sa to handrou na podlahy. Izbu sme mali na poschodí a pod nami boli sklady nedotknuteľných zásob vojenských výstrojov - NZ sklady. V rohu miestnosti pri dverách stáli železné kachle kruhového tvaru, chránené odspodu pozinkovaným plechom, prečnievajúcim obvod kachieľ.

Na rozkaz inštruktora dvakrát denne šurovať izbu som si vymyslel zlepšovák. Kartáč šurovák som nenamáčal do vedra s vodou, ale niekoľko vedier vody som vylial na podlahu a šurovákom ju drhol. Voda na podlahe stála a nečistota sa po šurovaní vracala na pôvodné miesto. Iniciatívne som nadvihol plech pod kachľami, vojenským bodákom som na spojení dosiek podlahy vyhĺbil otvor a šurovákom som vodu z podlahy hrnul do tohoto otvoru, aby som si ušetril cestu na WC so špinavou vodou. Po šurovaní som dal plech do pôvodného stavu. Výsledok sa dostavil už na druhý deň.

Dôstojník, ktorý kontroloval, NZ sklady zistil tú nehoráznu spúšť na znečistenom výstroji, strope v sklade a špeciálnymi nadávkami sa začala rozliehať celá budova: „Ktorý k.... toto vymyslel, boha jeho, vy....... do p.... aj s takým k..... sprostým. Ja ho tak do..... že ho ani boh nespozná!“

Vybehol na poschodie a videl, ako sa teším z vyšurovanej izby podľa vojenského pravidla: čo je mokré, to je čisté. Na jeho oslovenie: Čo to robíš, ty k...... vy....... som mu v pozore hlásil, že som dostal rozkaz 2x denne celý týždeň šurovať izbu. Rozzúrený dôstojník v rýchlosti a zlosti vyhľadal veliteľa útvaru, aby mu „milo“ oznámil, čo zistil. Výsledok bol pre mňa radostný. Vyšiel rozkaz vo forme zákazu denného šurovania izieb, podlaha nad NZ skladmi sa mohla iba utierať vlhkou handrou a inštruktor, ktorý mi dal takýto trest, si to odniesol pokarhaním.

Spomínaný inštruktor bol aj veliteľom našej izby. Spával pri nás a svoj vojenský kufor mal pod posteľou tak, ako ostatní vojaci. Pri každej večernej prehliadke zistil v mojom kufri nejakú chybu, vyhádzal mi z neho všetko na podlahu a musel som to opäť ukladať. Požiadal som spoluvojaka, ktorého vždy chválili pre vzorný poriadok v kufri, aby mi do kufra uložil moje veci tak, ako to má on. Počas zamestnania vykonávali inštruktori prehliadky na izbách bez našej prítomnosti a keď sme sa vrátili, našli sme všetko porozhadzované: postele, nočné stolíky, poličky, skrátka všetko. Keď mi vzorový spoluvojak spravil poriadok v kufri, čakal som na večernú prehliadku so zvedavosťou. Po rozkaze: Otvorte si kufor, som rozkaz splnil a čakal, čo sa stane. Nič neštandardného sa nestalo. Obsah kufríka sa ocitol na podlahe, ako zvyčajne.

Postavil som sa v nočnom úbore do pozoru a hlásil: „Súdruh desiatnik, kufor mi uložil vojak, ktorý je vzorom pre ukladanie vecí v kufri.“ Potom som pristúpil k posteli inštruktora, vytiahol jeho kufor spod postele, pogúľal som ho po zemi a strčil späť pod posteľ so slovami: „Od dnešného dňa vo svojom kufri nebudem robiť poriadok, pretože ma zámerne šikanujete.“
Odvtedy mi kufor nekontroloval. Neporiadok v kufri som mal do konca vojenskej služby.

Po vojenskej prísahe
Prišiel deň, keď sme po dôkladnom masírovaní mozgov v poddôstojníckej škole skladali vojenskú prísahu. Museli sme sa ju naučiť naspamäť, aby sme ju mohli hromadne odrecitovať na kasárenskom dvore. Za prítomnosti zastupiteľov mesta a dôstojníkov z vojenského okruhu.

Nepamätám si jej znenie vôbec som nemal pocit, že si to musím pamätať dlhšie, než dva roky. Určite si však pamätám jej koniec: „Tak prísahám.“

Po vojenskej prísahe sme už mohli dostať aj osobnú zbraň. Neviem, prečo niektorí vyfasovali samopaly a iní zas pušky. Bolo to zrejme určené v niektorom vojenskom predpise.

Družstvo meračov vyfasovalo pušky. Keď som podpisoval prevzatie podľa výrobného čísla, už jej vzhľad svedčil o tom, že prežila druhú svetovú vojnu, lebo bola vyrobená v r. 1942 a také „flinty“ som videl nosievať nemeckých vojakov pri prechode frontu. O túto zbraň som sa mal starať ako oko v hlave, vzorne o ňu pečovať, aby mohla nepoškodená slúžiť na obranu našej ľudovodemokratickej vlasti.

Ktovie, koľkých ľudí pripravila o život v 2. svetovej vojne a koľko mala vlastníkov predo mnou? Vôbec nevyzerala na to, že by ju niekto chránil ako oko v hlave. Prečo by som to mal za všetkých zlíznuť iba ja?

Do rozvrhu dňa pribudla ďalšia povinnosť: čistenie osobnej zbrane a tak som mal možnosť poznať ju dôvernejšie. Bola celá zamastená od vazelíny a okrem handry som musel použiť aj drevené triesočky, aby som ju obnažil v jej plnej kráse.

Hlaveň mala „zatrepanú“ vazelínou a jej čistenie mi trvalo najdlhšie. Splniť rozkaz, že hlaveň sa musí lesknúť ako Kristove ľavé oko, sa mi nepodarilo. Kto vie, koľko vody a z koľkých potokov a riek cez ňu pretieklo, kým sa dostala ku mne?

Keď prišla prehliadka na vyčistené zbrane, zažil som opäť jeden útok na moju nervovú sústavu. Inštruktor sa ani moc nepozeral na vonkajšie vyčistenie povrchu pušky, ale hneď sa proti svetlu pozeral do jej hlavne a zinscenoval menšie divadlo: „Tomuto vy hovoríte vyčistená hlaveň? To je hnus. Takto sa vy staráte o majetok pracujúceho ľudu? Okamžite čistiť dotiaľ, kým sa nebude lesknúť, ako Kristove ľavé oko,“ dokončil som jeho nedopovedanú vetu a pokračoval som v dialógu: „Kristove ľavé oko z nej nikdy nebude, pozrite sa na jej rok výroby. Tá hlaveň prežila front a nie je špinavá, ale hrdzavá. Podpísal som prevzatie tejto pušky, ale nevidel som jej posledný úradný záznam o technickom stave. Žiadať ma, aby som ju uviedol do jej výrobného stavu, je obyčajná buzerácia.“

Všetci prítomní inštruktori pozerali jeden na druhého a s otázkou v očiach sa otočili na čatára absolventa, zodpovedného za sklad zbraní, ktorý bol tiež prítomný. Po jeho vyjadrení: „Nechajte to tak,“ pokračovali v prehliadke. Čatár absolvent sa ma potom súkromne opýtal, koľko mám rokov, čím som v civile a ja som sa dozvedel, že je bratrancom môjho hlavného inžiniera.

Keby mi vysoká škola poslala list o ukončenie štúdia o rok skôr, nemusel som mať takúto základnú vojenskú službu. Bol by som pridelený do školy dôstojníkov v zálohe, získal by som hodnosť s prívlastkom „absolvent“ a pozeral by sa na mňa ako na budúceho dôstojníka. Bolo mi to treba?

Prvý celonočný pochod
Po vojenskej prísahe sa výcvik v telesnej zdatnosti, odolnosti a oddannosti brániť ľudovodemokratické zriadenie značne zintenzívnil. V jeden neskorý večer hvizd dozorcu bol veľmi intenzívny a opakovaný: „Poplach! Plná poľná!“

Na prvý raz sa nám nepodarilo nastúpiť do stanoveného termínu s plným poľným výstrojom a museli sme sa vrátiť s patričným povzbudzovaním na izby, rozbaliť výstroj, uložiť a zaľahnúť. Keď sme zaspávali, poplach sa zopakoval, teraz však s tvrdými pokrikmi inštruktorov.

Plný poľný výstroj mal hmotnosť cca 50 kg a takto nabalení sme sa dali na pochod v nočnej tme. Občas sme to mali spestrené poklusom, plazením a podobnými výmyslami. Hlavou mi vírili myšlienky, čo by som robil, keby sa toto uskutočnilo v skutočnom vojnovom stave. Odpoveď som si dával pre mňa veľmi jednoznačnú: postrieľal by som inštruktorov a vzdal sa nepriateľovi. Toto však nebol vojnový stav s kapitalistickým nepriateľom a ja som videl, ako sa inštruktori, ktorí boli bez plného poľného výstroja, na nás zabávajú a hrajú divadlo. Zahral som si divadlo aj ja.

Z ničoho nič som spadol na zem, plný poľný výstroj podo mnou, triasol som sa na celom tele, vydával nezrozumiteľné pazvuky s jediným zrozumiteľným: „Kde mám zbraň?“ Zabralo to. Všetci zostali stáť, zhŕkli sa okolo mňa, inštruktori mi uvoľňovali hrudník, zbavili ma plného poľného výstroja, podopierali hlavu, masírovali hrudník a opakovali: „Lazar, Lazar, preberte sa!“

Zahral som sa na prebraného, postavili ma na nohy, ale ja som zopakoval divadelnú rolu v menšom rozsahu. Jeden z inštruktorov vzal môj plný poľný výstroj a viedol ma späť do kasárni. Ostatní pokračovali v nočnom pochode a ja som na izbe odpočíval. Ráno sa jednotka vrátila uťahaná, uváľaná a ja som čakal na výsledok môjho predstavenia.

Poslali ma k lekárovi. Mal som šťastie. Lekár - kapitán bol približne v takom veku, ako ja a bol povolaný do mimoriadnej vojenskej služby podľa paragrafu. Z jeho poznámok som vycítil, že máme rovnakú „krvnú skupinu,“ tak som sa mu vyspovedal a povedal pravdu. Z chuti sa zasmial nad mojou odvahou a nadávali sme na vojenčinu spolu. Povedal mi, že mi dá do fľašky bróm, aby som ho však neužíval, len ho mal v kufri ako dôkaz. Čo napísal do vojenského záznamu neviem, ale pred ďalšími poplachmi ma vždy veliteľ zavolal, zakázal mi o tom hovoriť a upozornil ma, že v noci bude poplach. Pre mňa to nebude platiť, nechce riskovať vyšetrovanie mimoriadnej udalosti, mám ležať ďalej a čakať, kým sa jednotka nevráti.

O svojom divadle som nikomu, okrem lekára nepovedal pravdu. Načo?

Veď všetci klamali, ako vedeli, tak som sa naučil klamať aj ja.

Moja prvá strážna služba
Po vyfasovaní osobnej zbrane sa bolo treba priučiť aj strážnej službe. Niekoľko dní predtým sme sa na to teoreticky pripravovali neustálym omieľaním, že po politickej a bojovej príprave je strážna služba najdôležitejšou povinnosťou v ľudovodemokratickej armáde a ničím sa nemôžeme odvďačiť pracujúcemu ľudu, než tým, že budeme svedomito vykonávať strážnu službu a ochraňovať jeho majetok.

Strážna služba trvala 24 hodín s prestávkami. Na stanovišti sa strážilo dve hodiny, potom prišiel veliteľ stráže alebo závodčí s novým strážnym na vystriedanie. Bol to predpísaný rituál, spojený s heslom, ktoré na vyzvanie strážneho musel závodčí povedať. Najnepríjemnejšia bola čestná stráž pri bojovej zástave, kde musel strážny stáť v slávnostnej uniforme ako vosková figurína a nesmel si ani muchu odohnať, keby mu sadla na nos.

Najdôležitejšia stráž bola pri muničnom sklade, kde sa mohlo strieľať bez vyzvania, ak by sa priblížila nepovolaná osoba. Pred nástupom na strážnu službu sa vždy uskutočnilo prípravné školenie, kde sa všetci oboznámili s veliteľom stráže, závodčím, dozorcom vojskového telesa (DVT), jeho zástupcom, svojím strážnym stanovišťom, ostatnými členmi strážnej služby a povinnosťami.

Mojim prvým strážnym miestom bol sklad NZ zásob vojenských výstrojov, ktorých som sa dotkol pri šurovaní izby tak, že sa museli sušiť a čistiť od natečenej špiny. Bolo už chladné počasie a preto mal strážny oblečenú zimnú kožušinovú bundu s kapucou, ktorá sa pri nepriaznivom počasí natiahla na hlavu. Sklady NZ boli v budove a pri strážnej službe som chodil po chodbe so samopalom na prsiach, hoci moja osobná zbraň bola stará nemecká puška.

V sklade NZ upratovali vojaci a dávali do poriadku mnou spôsobenú spúšť. Dvere do skladu boli otvorené, aby sa lepšie vetralo a tak som občas nazrel do skladovej miestnosti. Nahovoril som jedného tam upratujúceho vojaka, aby mi občas, keď sa otočím chrbtom k dverám, vhodil do kapucne bundy košeľu alebo inú časť vojenského výstroja. V miestnosti pre strážnu službu sme si to potom delili, nezabúdajúc ani na toho, kto mi to do kapucne nahádzal.

Na náš útvar prišiel list z Ministerstva národnej obrany, pre uskutočnenie náboru do baní. Hneď som sa tam prihlásil. Všetci, čo sa prihlásili, boli prevelení do banských útvarov, okrem mňa. Poslal som domov manželke skoncipovaný list, aby ho poslala na MNO a dozvedela sa, prečo nebola moja prihláška do baní akceptovaná, keď som v civile banský inžinier. Dostala odpoveď, že odvelenie do pracovných jednotiek je výlučne v právomoci veliteľa útvaru a ak ma nemôžu postrádať, moju prihlášku do baní veliteľ neakceptoval.

Tak vznikol ďalší dôvod, aby som presviedčal velenie útvaru, že nie som nepostrádateľný a náhrada miesto mňa by sa našla bez väčšej námahy. Musel som zostať slúžiť pracujúcemu ľudu v bojovom útvare a moja snaha dokázať opak bola odmenená len tak, že po celý čas vojenskej základnej služby som nemal ani raz povolenú vychádzku a nebol ani jeden deň na dovolenke, či opustení vojenského priestoru.

Robil som pucáka pre absolventov
Najnepríjemnejšia služba v zimnom období bola služba čistoty na izbe. Ak chcel inštruktor dokázať, že podlaha je nečistá, tak podkovičkou na čižme spravil na nej škrabanec, ktorého stopa bola vždy bledšia, než akokoľvek vydrhnutá podlaha. Nelogická bola aj povinnosť ukázať vyčistené kachle pri večernej prehliadke. To znamenalo, že odpoludnia sa už nesmelo prikladať na oheň, aby kachle mohli vychladnúť, keď ich bolo treba ukázať čisté, bez jediného zrnka popola.

Keď mala naša izba strážnu službu a ja som mal na starosti poriadok a čistotu na izbe, povedal som spolubývajúcim, že dnes budeme spať vo vyhriatej izbe.

Neverili. Požiadal som strážnikov dreva a uhlia, aby priniesli dve polená - metrovice do izby a uložili ich pod moju posteľ. Kachle mali okrúhly tvar a boli také vysoké, že po otvorení vrchnáka sa mohli polená do nich postaviť. Do kachieľ som prikladal celé popoludnie a asi jednu hodinu pred večernou prehliadkou som otvoril vrchnák a vložil som do nich prinesené polená. Tieto sa rozhoreli a pretože komín mal dobrý ťah, tak sa rozžeravili od roštu až po vývod do komína.

Keď inštruktori otvorili dvere pri večernej prehliadke, horúčava žeravých kachieľ ich tak zasiahla, že sa zháčili, či majú vkročiť dnu. Jeden z nich však pohotovo zreval: „Kto má světničku?“ „Ja, vojak Lazar,“ zahlásil som. „Okamžite to zahaste!“ Vybehol som z izby a priniesol som z WC vedro plné vody. „Človeče, čo to idete robiť?“ kričal inštruktor. „Idem to zahasiť vodou,“ pohotovo som odpovedal a napriahol som sa s vedrom. „Vojak Lazar, okamžite odneste vedro späť a zaraďte sa!“

Poslúchol som a inštruktor sa vyhrážal ďalej: „Za porušenie vojenského poriadku budete potrestaný!“ Ja som len skromne odvetil: „Vojenský poriadok sa vzťahuje na všetkých. Potom musí byť potrestaný aj ten, kto má službu na izbe absolventov, lebo tam sa kúri teraz tiež. Môžeme sa o tom presvedčiť.“ „Čo sa robí na izbe absolventov, do toho vás nie je nič. Okrem vašej izby budete mať celý týždeň službu aj na izbe absolventov!“

Absolventi boli poddôstojníci, vyradení zo školy dôstojníkov v zálohe, ktorú pre ďalšie obdobie zrušil minister obrany.

Pribudla mi tak ďalšia povinnosť, ale aspoň jeden deň sme mali na izbe teplo aj cez noc. Na druhý deň som pocítil, čo je to služba na absolventskej izbe. Musel som im čistiť čižmy, uniformy a robiť im osobného sluhu. Keď som splnil dané rozkazy, jeden z absolventov, ktorému som bol najmenej sympatický svojim civilným zamestnaním, mi rozkázal, aby som im doniesol do ešusov kávu.

Toto už bolo pre mňa tak ponižujúce, že celou cestou som rozmýšľal, ako im splnenie tohoto rozkazu znepríjemním. V jedálni som nabral do ešusov kávu a na spiatočnej ceste za rohom budovy, kde ma nik nevidel, doplnil som ešusy močom. Pozeral som ako si naliali kávu do horčičákov a ako po ochutnaní zmeraveli. „Lazar, vy ste tam nasypali soľ!“

Na svoje čestné slovo som sa zaprisahal, že som do kávy soľ nenasypal, čo bola pravda. Viac z tej kávy nepili, ale už som nedostal rozkaz, aby som im niečo z kuchyne doniesol.

Vojak má vždy čo robiť
Svojim nevojenským správaním som sa pričinil o to, že mi nikdy nepovolili vychádzku. Ponevierať sa po kasárňach bolo nemysliteľné a „zašiť“ sa niekde tiež bolo problematické. Naviac vždy sa našiel niekto, kto sa mi postaral o robotu, keď iní mali vychádzku a užívali si s dievčatami, prípadne niekde v pohostinstve. Boli to obyčajne rajóny, ktoré som musel viackrát umývať alebo zbieranie odpadkov, pohodených na voľných priestoroch, či akákoľvek robota, ktorú si vymýšľali iniciatívni dôstojníci, prípadne poddôstojníci.

Raz bola ohlásená kontrola z armádneho zboru a veliteľ si vymyslel, že je treba vyčistiť obloky na budovách kasární. Bol veľmi starostlivý a možno z domu si zapamätal, že keď chcela mať mama lesklé okná, tak ich vyleštila pomocou sidolu. Zavolal ma, ukázal mi zásoby sidolu a nariadil: „Vojak Lazar, umyjete všetky okná sidolom! Rozumeli ste rozkazu?“ Odvetil som: „Rozumel, prevediem.“ Správne by sa malo povedať „vykonám,“ ale na vojenčine sa namiesto českého: provedu, povedalo: prevediem, čo používal každý Slovák.

V mysli som si opakoval rozkaz: umyť okná sidolom. To znamená, že nie vyčistiť alebo vyleštiť, ale umyť. Tento rozkaz som vzal doslova a začal som ich umývať bez toho, aby som ich dodatočne vyleštil. Asi po dvojhodinovej intenzívnej práci sa objavil zadávateľ rozkazu. Keď videl zabielené obloky sidolom a moju usilovnú intenzívnu prácu, zareval: „Vojak Lazar, Boha vášho, čo to robíte?“ Odvetil som, postaviac sa do pozoru: „Na váš rozkaz umývam obloky sidolom.“ „A to sa takto robí? To môže vymyslieť len taký somár ako ste vy, aj keď ste v civile inžinier!“

Moje civilné zamestnanie bolo dôvodom, prečo som bol v očiach niektorým rýchlokvaseným dôstojníkom. Odvetil som: „Ja som takú robotu nikdy v živote nerobil (nebola to pravda) a nik mi neukázal, ako to mám robiť.“ Veliteľ mi uchmatol moje pracovné náčinie a ukazoval mi, ako sa musí sidol z obloka leštením odstrániť. Išlo to ťažko, lebo už bol zaschnutý, tak reval ďalej: „Doneste mi staré noviny! Služba!“ Pribehol dozorca, ktorý dostal rozkaz poslať voľných vojakov do mesta a zavolať všetkých z vychádzky, ktorú týmto činom zrušil. Koho služba zastihla v meste, musel sa vrátiť do kasární a čistiť obloky od sidolu, ktorým som ich poctivo poumýval. Jeden by nedokázal také množstvo oblokov dať do poriadku, keď mala ráno prísť kontrola.

Vojaci, odvolaní z vychádzky mi ďakovali ešte horšími a vulgárnejšími nadávkami, než veliteľ. Sarkasticky som ich chlácholil: „Chlapci, veď kontrola ráno príde nielen pre mňa, ale pre všetkých. Prečo by som sa mal na jej uvítaní zúčastňovať len ja? Teraz aspoň viete, ako trpí vojak v kasárňach. keď majú ostatní povolenú vychádzku.“

Takmer som bol vzorný vojak
Súkenná zelená vojenská uniforma bola cez zimu oveľa prijateľnejšia než cez leto. Jediná letná úľava spočívala v tom, že sme nemuseli nosiť zapnutý límec košele a kravatu, ale bez kravaty sme si límec upravili ako rozhalenku. V letných horúčavách to však nestačilo a keď sa slnko oprelo do súkennej uniformy, bolo to na nevydržanie. V letnom výcvikovom tábore na Oremovom Laze to platilo dvojnásobne. Vojaci tento VVT volali: „Oremovy Lázně.“ Tam som zistil, akú dobrú vec som spravil, keď som si pri strážnej službe NZ skladov zaobstaral vojenské košele naviac. Tieto svoje nadnormatívne zásoby som upravil tak, že som na nich ponechal len límec ako rozhalenku a zvyšok som odstrihol, aby ma aj košeľa nehriala, keď samotná súkenná uniforma túto potrebu výrazne preháňala.

Už sa presne nepamätám, aké vojenské učivo sme preberali, keď zrazu prišiel rozkaz vybrať jednotlivcov, budúcich nositeľov odznaku: vzorný vojak. Zahmlilo sa mi v očiach, keď medzi túto vybranú elitu určili aj mňa. Odpochodovali sme k prekážkovej dráhe, kde už čakala hodnotiaca výberová komisia. Po nastúpení do radu vyšiel rozkaz: „Telesná príprava, odložiť blúzy!“ Každý zostal v nohaviciach, čižmách a košeli, len ja som miesto košele mal z nej iba zdrap v podobe rozhalenky. Vojaci sa rehotali a hodnotiaca komisia, ktorá sa mala chovať dôstojne, odvracala tvár, aby zakrývala smiech.

Inštruktora, ktorý nás priviedol, si komisia zavolala a dostal príkaz prekontrolovať môj vojenský výstroj, lebo som bol podozrivý z poškodzovania vojenského majetku. To sa však udialo až po skončení výberu. Výstroj som mal v poriadku, upravené košele boli naviac, takže som nemohol byť obvinený z jeho poškodzovania.

Vo výbere na odznak vzorného vojaka sa však pokračovalo. Pretože moja košeľa sa odlišovala od ostatných, museli sme sa odhaliť do pol pása, aby sme boli jednotní. Nasledovalo prekonávanie prekážkovej steny. Robí sa to tak, že v rozbehu sa chodidlo vo výške pása zaprie do prekážkovej steny, odrazí sa smerom nahor a zotrvačnosťou sa telo dostane na vrchol prekážky, predlaktím sa oprie o jej druhú stranu, nohy sa vymrštia, preklopia cez prekážku a zoskokom sa ukončí jej prekonanie. Ja som sa rozbehol k prekážkovej stene, zastal som pod ňou a výskokom som sa snažil zachytiť vrchol rukami.

Skúšal som to dotiaľ, kým sa mi to nepodarilo a začal som sa škriabať na vrchol, márne sa snažiac nohami nahmatať nejaký výstupok, o ktorý by som sa mohol oprieť. Na povel: „Pomôžte mu!“ pribehli dvaja a tlačili ma na vrchol. Po jeho dosiahnutí som zostal sedieť na vrchu prekážkovej steny a bál som sa zoskočiť.

Opäť mi museli pomáhať. To sa už ani výberová komisia nezdržala smiechu, len ja som stál v pozore a bez náznaku akéhokoľvek úsmevu som sa na ňu pozeral. Pripadal som si ako herec, ktorý bravúrne zahral svoju rolu.

Okamžite som bol diskvalifikovaný a nikdy som sa nedozvedel, ako hodnotili toho, ktorý ma navrhol na odznak vzorného vojaka.

Konečne poddôstojník
Naši učitelia v poddôstojníckej škole boli v hodnosti poručík. Boli to absolventi vojenskej akadémie z robotníckej triedy po r. 1948, ktorí mali pôvodne len základné vzdelanie.

Vypracovával som im prednášky na politické školenie mužstva a bolo mi do smiechu, keď to nevedeli ani prečítať. Keď mal niekto prečítať mená pokrokových spisovateľov ako Vydra a Pujmanová, čítali to akovydra pujmanová.

O teórii streľby na lietadlá ani nehovorím. Mali problémy so základnými počtovými úkonmi a keď použili slovo trigonometria, mysleli si, že je to zaklínacia formula na získanie ich vážnosti. Vychutnával som si ich odborné prednášky a tak som ich domotal, že moje vedomosti nazvali analfabetské teórie.

Pri záverečných skúškach pred každou odpoveďou sme mali povedať: „Otázke som porozumel.“ Potom nasledovalo vyzvanie: „Odpovedzte stručne a jasne.“ Skúšajúcich som prekvapil, keď moje stručné a jasné odpovede pozostávali z jednej vety. Poznali ma a báli sa mi dať doplňujúcu otázku, aby som ich pri odpovedi nedomotal a dokázal, že nerozumejú tomu, na čo sa pýtajú.

Skúšky som zložil a získal najnižšiu poddôstojnícku hodnosť desiatnik, ktorá mi zostala až do vyradenia z vojenskej evidencie. Ani raz som nebol predvolaný na manévre.

Bolo zvykom, že novopečeným poddôstojníkom dávali inštruktori „hobla.“ Pred uskutočnením tohoto aktu som presviedčal spolubývajúcich, že nás je podstatne viac a hobla by sme mali dať my im. Vymyslel som plán, že akonáhle otvoria izbu, prvého si vezmem na starosť ja, zneškodním ho a ostatní sa vrhnú na zvyšok. Keď sa otvorili dvere, vrhol som sa na prvého z prichádzajúcich, zvalil na zem a znehybnil ho. Na moje prekvapenie zostali ostatní stáť a pozerali na mňa, ako držím na zemi inštruktora. Keď som videl, ako ma moji kamaráti zradili, pustil som svojho zajatca, ospravedlnil sa a povedal, aký sme mali vymyslený plán. Potom som vzal svoj bodák, vytasil ho z pošvy, postavil sa na posteľ a vyhlásil: „Teraz môžete dať všetkým hobla, ale kto sa mňa dotkne, toho zakolem ako brava.“

Môj odhodlaný výraz všetkých presvedčil. Noví poddôstojníci dostali hobla, ale mňa sa nik nedotkol.

Boli sme rozdelení k jednotlivým batériam a pred príchodom nováčikov som dostal príkaz vyhotoviť transparent s nápisom: Vítame Vás a zakopať ho pred hlavný vchod. Vzal som si na povel pridelených vojakov a transparent sme zakopávali pred kasárenským vchodom. Nikto sa nepozastavil nad tým, keď sme príjazdovú cestu rozkopali. Až keď sme do takto rozkopanej cesty uložili pripravený transparent, začal sa zvyčajný cirkus: „Súdruh desiatnik, čo to vystrájate?“ Moja odpoveď bola jednoduchá: „Dostal som rozkaz zakopať pred vchodom kasárne transparent.“

Tak som splnil prvý rozkaz, ktorý som dostal ako novopečený poddôstojník. Oveľa viac roboty sme mali s cestou, kým sme ju dali do pôvodného stavu. Postaviť transparent pred vchod dostal rozkaz iný. Nováčikovia mali absolvovať prvú výcvikovú hodinu na prekážkovej dráhe.

Niekoľko starých mazákov vrátane mňa sa pozeralo a keď nás veliaci poručík videl, nariadil, aby niekto ukázal, ako sa to robí. Iniciatívne som zopakoval divadlo, ako pri výbere vzorných vojakov. Veliaci poručík len bezradne kričal: „Kto vôbec dovolil desiatnikovi Lazarovi, aby sem prišiel?“

Posedel som si v base
Bol som pridelený k bojovej protilietadlovej batérii a ako veliteľ družstva meračov som mal zabezpečovať dokonalú obsluhu diaľkomeru sovietskej výroby. Moje malé „družstvičko“ pozostávalo z merača azimutu, merača námeru, merača diaľky a ja - veliteľ som odratával na ukazateli výšku, ktorú som oznamoval hlasom. Ostatné hodnoty sa prenášali elektrickým káblom do počítačového zariadenia, ktoré obsluhovalo sedem vojakov. Z počítača sa prenášali hodnoty do malého zariadenia „batérie stred,“ pripojeného na protilietadlové kanóny.

Svojmu družstvu som vysvetlil, že máme určený časový limit na postavenie diaľkomeru „k boji“ a na jeho demontáž „odjezd.“ Ak dosiahneme časový limit, ukončíme výcvik a zo zvyšku času bude „leháreň.“ Moji podriadení to rýchlo pochopili a ja som slovo dodržal. Cez leto sme boli opäť na Oremovom Laze - vojenskom výcvikovom tábore (VVT), kde sme si spievali: „Ó vé vé ve, ó vé vé vé, všemi vojáky na světě prokleté.“

K našej batérii narukovali povolaní záložníci na manévre, ktorí sa viac ulievali, než cvičili. Raz sme mali taktické cvičenie v plnom poľnom výstroji, s ktorým sme sa prevážali na odokrytom vozidle spolu s diaľkomerom. Pri vodičovi sedel poručík, veliteľ čaty a ja som sedel s mužstvom na nákladiaku spolu so záložníkmi. Začalo výdatne pršať, tak sme si plný poľný výstroj pozakrývali stanovými dielcami, aby nám nenamokol. Záložníci nemali plný poľný výstroj, tak si stanové dielce dali na seba.

Pri zastavení vystúpil z kabíny veliteľ čaty, zistil nejednotné oblečenie a rozkázal záložníkom odložiť stanové dielce. Tí však neposlúchli a drzo mu povedali, že nebudú predsa moknúť, keď majú proti dažďu vyfasované stanové dielce. Veliteľ zmenil rozkaz tak, aby sme mali stanové dielce na sebe všetci. Boli sme už premoknutí do nitky, len plný poľný výstroj sme mali suchý, lebo bol prikrytý. Všetci poslúchli, okrem mňa. Vysvetlil som mu, že stanovými dielcami máme prikrytý výstroj a zmokne nám potom všetko. povedal som: „Vy ste veliteľ čaty a nemáte na sebe stanový dielec, ja som veliteľ družstva, tak ho tiež nemusím mať.“ Poručík zakričal: „Je to rozkaz!“ Tváril som sa, že nepočujem.

Večer pri čítaní rozkazu sme sa dozvedeli, že desiatnik Lazar za neposlúchnutie rozkazu je potrestaný troma dňami väzenia. Môj odchod do basy bol smútočno-slávnostný. Moje družstvo si natiahlo na seba prestieradlá a kvílením s nárekom ma vyprevádzalo do stanu, určeného ako basa. Na druhý deň sa stalo niečo nezvyčajné. Prišiel dôstojník z armádneho zboru a priniesol rozkaz:

„Bojový poplach, odchod po vlastnej osi na ostré streľby do Kamenice nad Cirochou.“ Ja som sedel v base a zvedavo som pozeral na ten frmol. Naša batéria nebola bojaschopná, lebo jej oči sedeli v base. Poslali za mnou vojaka, aby ma odviedol späť k batérii. Veliteľovi som odkázal, nech si najprv prečíta predpisy a pošle pre mňa niekoho, kto má najmenej takú vojenskú hodnosť, ako ja. O chvíľu pribehol veliteľ čaty a odvádzal ma s rozkazom, aby som družstvo meračov pripravil „k boji.“ Využil som tú trmu-vrmu a pri nasadzovaní nosiča diaľkomeru na stojan som nosič otočil horizontálne o 180 stupňov, čím som elektrický prenos k počítaču prepóloval. Tak vznikol stav, že diaľkomer bol nasmerovaný na fiktívne lietadlo a hlavne kanónov mierili o 180 stupňov opačným smerom.

Boli sme pri tomto bojovom poplachu nevyhovujúci a po presune do nového tábora veliteľ batérie zavolal veliteľa opravárenskej dielne, aby prišiel prevziať do opravy diaľkomer a počítač, lebo v dôsledku ich nefunkčnosti je batéria neschopná boja. Keď sa veliteľ opravárenskej dielne dozvedel, ako sa chyba prejavuje, opýtal sa, kto je veliteľ družstva meračov. Bol to jeden z dôstojníkov, povolaných zo zálohy k armáde na základe paragrafu, s ktorým som sa predtým zoznámil a zaujímal som sa o podrobnosti fungovania prenosu údajov od diaľkomera až po kanóny. Keď sa dozvedel, že veliteľ družstva meračov som ja tak povedal: „Povedzte Lazarovi, ten vám to opraví, neotravujte ma s takými hlúposťami.“ Pri mojom vypočúvaní som veliteľovi batérie povedal: „Ja neviem o žiadnej chybe, diaľkomer funguje tak, ako predtým. Či niekto s ním manipuloval, dokiaľ som sedel v base, to neviem.“

Pred ostrými streľbami sme museli na určenom mieste najprv vykopať „palposty,“ umiestniť do nich kanóny so všetkými zariadeniami a pozakrývať ich maskovacími sieťami. Náš veliteľ čaty sa obšmietal okolo počítača, na ktorom bolo možné eliminovať systematické chyby meračov ručným nastavením. Ja som zas rozmýšľal, čo by som mal vymyslieť ako ďalší prieser. Muselo to byť niečo také, o čom by som vedel len ja, aby ma ani náhodou nemohol nik vyzradiť.

Výšku lietadla som hlásil osobne ja a nik nemohol skontrolovať, či som údaj výšky odrátal na stupnici správne. Pri prvom cvičnom prelete sme si všetko zopakovali, zosúladili s obsluhou počítača sledovanie ťahaného vreca lietadlom a vymyslel som trik: Pretože výšku lietadla a tým aj ťahaného vreca, na ktoré sme mali strieľať hlásim len ja, nik nezistí, keď výšku zahlásim o sto metrov viac alebo menej. Tak sa aj stalo. Pri ostrej streľbe som úmyselne zahlásil výšku o sto metrov viac a na rozkaz veliteľa: „Páľ“ sme zasiahli vrece presne, ako z učebnice. Veliteľ čaty od radosti vyskočil a víťazoslávne zvolal: „Teraz už viem čo treba s tou páčkou na počítači spraviť.“

Takto mi veliteľ čaty náhodne vyeliminoval môj falošný údaj o výške lietadla a my sme zasiahli cieľ úplne presne. Odľahlo aj mne. Teraz som nemusel klamať pri zisťovaní výšky, hlásil som ju tak, ako som odrátal na stupnici a pri ďalších preletoch sme strieľali Bohu do okien. Veliteľ čaty, aj veliteľ batérie boli nešťastní a len vďaka prvému preletu sme boli vyhovujúci.

Prišli aj vysokoškoláci, ktorí si základnú vojenskú službu už čiastočne odsluhovali počas štúdia a ich veliteľ požiadal nášho veliteľa útvaru, aby im požičal merača k ostrým streľbám. Veliteľ škodoradostne určil mňa. Ja som vedúcemu vysokoškolákov vysvetlil, nech požiada o zapožičanie celého meračského družstva a vysokoškoláci nech obsluhujú počítač. Vysvetlil som im súčinnosť, vyskúšali sme si to a ostré streľby dopadli na výbornú. Vedúci vysokoškolákov sa mi chcel odvďačiť, tak som mu povedal, aby mi vybavil dovolenku. Nepodarilo sa mu to. Tak som sa s vysokoškolákmi aspoň poriadne opil.

Súťaž po streľbách
Aby sme sa po ostrých streľbách nenudili, vymysleli pre vojakov súťaž v rýchlosti pripraviť bojovú techniku „k boji“ a „odjezd.“ Pre družstvá diaľkomeru bolo treba čo najrýchlejšie postaviť trojnožku stojana, vyrovnať ho do vodorovnej polohy pomocou vysúvacích nôh a vodováhy, uložiť naň nosič diaľkomeru, opäť vyrovnať a na nosič upevniť diaľkomernú trubicu. Na ňu namontovať vyvažovače, jeden ďalekohľad pre sledovanie azimutu, jeden pre námer a zamerať na vzdialený bod tak, aby naň mierili oba ďalekohľady. Chcel som veliteľa potešiť a sľúbil som mu, že naše družstvo bude najlepšie. Musel mi však ukázať miesto, na ktorom budeme stavať náš diaľkomer. Zdôvodňoval som to tým, že aj pretekári v iných odvetviach majú možnosť oboznámiť sa s miestom súťaženia.

Pripravili sme sa tak, že sme si označili miesta na ktoré postavíme nohy stojana, tento sme vycentrovali a zafixovali každú nohu. To isté sme spravili s nosičom a nakoniec aj s vlastnou diaľkomernou trubicou. Vyvažovače a ďalekohľady sme neodmontovali, ale komplet vyrektifikované sme ich spolu s trubicou uložili do prepravnej trubice. Potom sme už len čakali, zatiaľ čo ostatné družstvá usilovne trénovali.

Družstvá boli od seba vzdialené cca 15 m. Po zaznení povelu: „K boji,“ ostatné družstvá behom vykonávali potrebné úkony, len moje kľudne a v pohode postavilo na vopred označené miesta nohy stojana, naň posadilo nosič a na nosič už vycentrovaný diaľkomer. Za minimálnu dobu som zahlásil: „Hotovo!“ Určený časomerač zastavil stopky a čakali sme, kým ostatní pripravia svoju bojovú techniku. Komisia, určená na vyhodnotenie rýchlosti a presnosti bezradne krčila plecami, keď bez akéhokoľvek centrovania bolo všetko v predpísanom stave.

Najprv nás chceli diskvalifikovať, že na diaľkomernej trubici všetko bolo vopred primontované. Povedal som im, že v skutočnom boji nikto nebude sledovať, či trubica má všetko primontované už počas presunu alebo to urobí až na samotnom stanovišti. Ide len o to, aby bojová technika bola čo najrýchlejšie bojaschopná. Keď sú moji chlapci takí mocní, že trubicu odnesú komplet s namontovaným príslušenstvom, je to ich vec, či svoju silu využijú. Odvolanie na bojové podmienky zabralo a zvíťazili sme.

Potom sme dostali ešte jednu úlohu: nočný pochod podľa azimutu. Vyfasoval som kompas, mapu a popis v akej vzdialenosti nás čaká úloha s novým azimutom. Na nočné pochody som mal alergiu ešte z prvých týždňov vojenčiny. Vzal som mapu, položil na ňu kompas a po jej orientácii sme vypochodovali podľa určeného azimutu.

Asi po necelom kilometri sme narazili na prekážku. Presne v smere azimutu stál stoh slamy. Povedal som chlapcom: „V tomto stohu slamy musíme zablúdiť. Zaľahneme, vyspíme sa a ráno prídeme do tábora.“ Tak sa aj stalo. Ostatní už boli dávno v tábore a chystali sa nás hľadať.

Povedal som, že sme zablúdili celú noc a museli sme sa vrátiť späť po nesplnení úlohy.

Z pochodu sme boli nevyhovujúci a moje družstvo ešte po mesiaci nachádzalo na osobnej zbrani zvyšky slamy zo stohu, v ktorom sme zablúdili.

Moja najmilšia služba
Prežil som všetky služby, ktoré boli určené pre vojakov. Okrem toho, že som sa vtedy nemusel zúčastňovať na výcviku, nebola to žiadna výhoda. Najviac som si však doslovne vychutnával na službe: dozorca kuchyne. Musel som síce vstávať oveľa skôr, ale táto služba mi vyhovovala.

Minister Čepička mal predstavu, že vojak základnej služby musí vydať toľko energie, ako baník pri svojej práci v bani a preto aj jeho potrava musí byť k tomu prispôsobená. Zabudol však na to alebo to vôbec nevedel, že baník vykonáva túto prácu dobrovoľne (okrem trestancov), aby uživil svoju rodinu a o svojich pracovných postupoch rozhoduje v bani sám, podľa vzniknutej situácie. Energetický výdaj vojaka nezodpovedal jeho energetickému príjmu v potrave a vo vojenskej kuchyni bolo toľko potravy, že sa oplatilo pri útvare mať pomocné hospodárstvo, v ktorom sa uplatnil nadbytok potravy.

Najdôležitejšou úlohou dozorcu kuchyne okrem dodržiavania čistoty a poriadku bolo zistiť stav osadenstva, vyfasovať zo skladu suroviny, odovzdať ich kuchárovi a povedať mu, aký počet porcií má pripraviť. Takmer na každé raňajky bola aj údená slanina, ktorú už nik nechcel jesť a nechýbala ani v suchej strave na nedeľnú večeru. S ťažkým srdcom som ju vyhadzoval do odpadu a tak som sa rozhodol, že ju budem posielať v balíčkoch aj domov. Manželka ju potom rozdávala rodine a susedom.

Ani moja prvá služba dozorcu kuchyne nebola bez problému. Mali sme aj oddelenú jedáleň pre dôstojníkov, ale varilo sa v spoločnej kuchyni. Podľa hlásenia som zistil stav osadenstva, prepočítal, koľko času mám podľa normy vyfasovať a s niekoľkými vojakmi som išiel do skladu. Sklad potravín mal na starosti poddôstojník z povolania, ktorý mi všetko hádzal na pult. Podľa toho, ako sa zatváril, som zistil, že som bol prvý, kto si žiada všetko prevážiť. Patrične mi vynadal, poslal ma do matkiných rodidiel a zvestoval, že on vie najlepšie, koľko čoho mám dostať. Prevážali sme to v kuchyni a hmotnosť vyfasovaných surovín nezodpovedala môjmu prepočtu podľa hlásenia stavu osadenstva. Kuchárovi som oznámil, že dnes nebudeme variť pre dôstojnícku jedáleň.

Dôstojnícka jedáleň bola už plná a obed nik neprinášal.

Dôstojník DVT (dozorca vojskového telesa) nahnevaný vstúpil do kuchyne a ani nečakal, kým mu dokončím hlásenie, že „po dobu mojej služby sa nič zvláštneho nestalo“ a už som fasoval nadávky, či dôstojnícka jedáleň bez potravy nie je nič zvláštneho. Ukázal som mu hlásenie o stave osadenstva, normu pre potraviny a hmotnosť vyfasovaných surovín. Spolu sme prerátali, že to nie je v súlade a ja som mu suverénne vyhlásil, že mužstvo nesmie byť ukrátené na strave a pre dôstojníkov som suroviny do kuchyne nevyfasoval.

Nabrúsený odkráčal do skladu pri mojej asistencii a zopakoval som poddôstojníkovi z povolania, ako ma „vysánkoval“ zo skladu. To, čo dostal od DVT si určite zapamätal do konca svojho povolania a pre dôstojnícku jedáleň sme dofasovali suchú stravu. Kuchárovi som povedal, aby im pridal aj údenú slaninu, aby sme ju nemuseli vyhodiť.

Do civilu som odchádzal s podstatne vyššou hmotnosťou. Mohol za to minister Čepička so svojou teóriou o energetickom výdaji baníka a vojaka v základnej službe.

Rudolf Lazar
© 2007 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

[23. 7. 2007 17:55:46]

Súvisiace články:



Najnovšie príspevky