Za národnú schizofréniu

Je dosť politických síl čo potrebujú zamestnať národ zástupnými problémami. Posledné kúsky koláča sa najlepšie ukoristia nielen pri zhasnutom svetle, ale aj pri oslepujúcej žiare. Aféry zločincov ŠtB a jej aktérov ako explozívna žiara, sa dajú namanipulovať veľmi výhodne. Denník SME urobil záslužný počin uverejnením článku pána Ivana Pauličku o reálnej minulosti tejto sféry. Každý štát totiž tajné služby má. Netreba fenomenálnu pamäť a archív, aby sme si pripomenuli zásahy proti vedcom, umelcom či iným osobnostiam ako boli Paul Robson, Charlie Chaplin a o drobných občanoch ani nehovoriac. Boli politicky šikanovaní, vyšetrovaní, odobrali im pasy či naopak vykázali ich z krajiny, ktorej kultúrnou súčasťou roky boli. To neospravedlňuje také zásahy bývalej ŠtB proti čs. občanom v minulosti, len je to krutý fakt 20. storočia. Pán Boh zaplať, že sa už neupaľovalo na hraniciach.

Ale 20. storočie prinieslo aj rehabilitácie, aj stínanie vinníkov. To je síce málo potešenia, ale predpoklad spravodlivosti. Len žiada sa, aby sa pri tom nepáchali nové neprávosti. Uplatňovanie kolektívnej viny, paušálne zavrhnutie občana bez individuálneho a preukázateľne pravdivého dôkazu viny, je podľa nášho ústavno-právneho dôkazového poriadku neprípustné a tak ho hodnotia aj medzinárodné charty občianskych a ľudských práv. Žiaľ, ale to sa deje, ak sa zverejňujú súdom nepotvrdené, mnohoráz naopak súdom odmietnuté pseudodôkazy z operatívnej činnosti bývalých tajných služieb.

Tá správna a právne relevantná cesta je individuálne podnety a žiadosti postihnutých a bývalým režimom ukrivdených občanov zodpovedne prešetriť, vinníkov zdokumentovať a usvedčiť a ukrivdeným dať materiálne aj morálne zadosť. Vinníkovi to, čo mu patrí. Je pravda, že je to cesta pracná, ale to si žiada spravodlivosť. Aj typológiu operatívnej či súdnej činnosti bývalého režimu treba zodpovedne a kompetentne sformulovať. Každý štát si chráni svoje štátne, hospodárske, vojenské tajomstvá a záujmy. Bol som riaditeľom malej technicko-vzdelávacej a servisnej inštitúcie a mali sme rozsiahlu spoluprácu s tzv. „vízovými cudzincami“ vulgo povedané "kapitalistami." Samozrejme boli sme pod mikroskopom.

Ale môžem dokázať, že v podstate recipročne takisto, ako sa to dialo v partnerských „demokratických“ krajinách. V známom francúzskom filme môžete vidieť, ako je cudzinec sledovaný od udelenia víza, cez prechod hraníc, až po reťaz v miestach ubytovania. Každá väčšia zahraničná firma, keď si vyskúšala „našu slušnosť“ nám dôverne ponúkla, že sa za nás zaručí pri žiadosti o vízum na vstup do ich krajiny pre pána, za čo sa mali zaručiť, čo sme mali schované rohy pod vlasmi? Viackrát sa mi stalo, že veľmi solídny partner z „demokratickej“ krajiny pri rokovaní, keď som musel naznačiť, že dohodu uzavrieme až po nejakých „domácich“ konzultáciách mi dôverne pošepol „selbverstandlich, auch ich Fahrwater Linien muss halten“ Genug? A čo viac z tej „najdemokratickejšej“ mi dôverne povedal „Viete v každej našej delegácií jeden z troch účastníkov našej krajiny je inštruovaný od State Department. Uverte mi prosím, ja to nie som. OK.“ Ako som mal chápať profesora známej univerzity, keď mi povedal „Nepíšte mi, ja sa ozvem až to bude vhod.“

Takže tak to chodilo vo svete. V jednej krajine vyšetrovali „nekalé formy biznisu“ a supersolídna európska firma sa bránila „prosím úplatok?“ V Československu sebaväčší obchod vybavíte dostatočne príjemnou nocou v reprabare, tlačítkovým telefónnym prístrojom so záznamníkom, či pár fľaškami renomovanej značky whisky či koňak. Pri tom aj vrátnik nastupujúci do štátneho úradu, podniku či verejnej ustanovizne až po najvyššieho šéfa pri nástupe vyplňoval nevinný dotazník a to omnoho stručnejší a menej dotieravý než vízum do USA a v ňom bola rubrika o príbuzných a známych v zahraničí a stykoch čo s nimi udržuje. Na záver dotazníka bola deklarácia-záväzok oznámiť všetky zmeny a nové skutočnosti v zmysle bodov tohoto dotazníka. Mal som veľa a veľa priateľov vo „vízovej cudzine.“

Nikto mi nepovedal, že u nich je to ináč a nepoznám inštitúciu v tých demokratických krajoch čo by nevyžadovali cestovnú správu zo zahraničnej cesty. A to sa čudujem, že si tieto veci ministerstvo vnútra ČSSR dovoľovalo kontrolovať? Za 34 rokov mi však ani v jednom prípade nič voči nášmu zamestnancovi nevytkli ani nezasiahli. Naopak musím povedať (a môžem svedecky doložiť), že veľa vecí „zatĺkali“).

Na jednej našej konferencii jedna česká disidentka prečítala pred 200 cudzincami „Chartu 77“ a nič sa nestalo. Všetko záviselo od ľudí, chápavosti, veľkorysosti a snáď od „renomé“ a dôvery. Poznáme veľa prípadov opačného stavu, udalostí a postihov. Ale dnes hovoríme len o zlých a paušálne kreslíme obraz len podľa nich. Thank you. Samozrejme, že pracovníci Ministerstva vnútra teda „ŠtB-áci“ chodili do podnikov na kontroly a operatívne úlohy. Ale ak vedúci podniku zachytili, že ich zamestnanec má styky mimo podnikových záležitostí, ak na niekoho prasklo, že chodí na „konšpiratívny byt“ mal som direktívu požiadať o vysvetlenie cez svoj nadriadený úrad. Nestalo sa mi.

Tzv. „ŠtB-áci“ prišli do podniku, legitimovali sa služobným preukazom a otvorene povedali čo chcú kontrolovať. Na prístup k rôznym kategóriám utajovaných skutočností rovnako tak, ako dnes boli predpísané „schvaľovačky,“ na ktoré kritériá boli v špeciálnom zákone, ktorí nám bol doručený. Ak sa niekto „ošíval“ a nebol ochotný splniť „zákonom“ predpísaný postup, ukázali mu paragraf „povinnosti občana“ v ústave ČSSR a opýtali sa či ústavu uznáva a je ochotný plniť.
Poznáte nejakého hrdinu čo v takej situácii vedel oponovať? Aj arcibiskup Sokol (prv než začal zapierať nos medzi očami) priznal, že „ŠtB-ák“ prišiel takto verejne za ním a chcel všeobecne známe cirkevné veci. Toľko som mohol poukázať aj nešťastníkom pod paľbou terajšej šikany.

Okrem toho ako vedúci pracovník s tzv. vedeckou prípravou v ústave som musel podávať návrhy na schválenie ašpirantúry a obhajoby vedeckých prác a dizertácií. V oblasti spoločenských a najmä ekonomických vied bolo schvaľovacím miestom Predsedníctvo Krajského výboru KSS teda rovnaká tzv. nomenklatúrna úroveň a kádrové požiadavky ako na člena Predsedníctva OV KSS. Posledná funkcia ale je už proskribovaná ako „nomenklatúra“ spadajúca pod výluku lustračného zákona. V každom návrhu a životopise adept bol vykreslený ako oddaný socializmu a robotníckej triede, vyrovnaný s náboženstvom a udalosťami 1968 vrátane vstupu vojsk. Môžem Vám poslúžiť z pamäti mená disidentov a terajších politických lídrov, ktorí všetci „bez straty kvetinky“ absolvovali túto schvaľovačku. "Sa pientem sat" či rovnaký meter?

Autor si neželal byť menovaný, jeho meno a adresa sa nachádza v redakcii SME

© 2007 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

[23. 7. 2007 18:39:04]



Najnovšie príspevky