Bol som vo vojenských táboroch nútených prác

V tom čase v mojej rodnej dedine Červeníku žili prevažne roľnícke rodiny, veľmi málo železničiarov a remeselníkov. Občania boli takmer všetci katolíci, iných vierovyznaní u nás nebolo. Preto sa k sebe správali podľa kresťanských zásad, teda nikto nikomu nezávidel či mal viac pôdy čo dobytka. Takto to vyzeralo do 50-tych rokov, pokým sa aj v našej obci nedostali k moci komunisti. Z 1200 obyvateľov obce ich bolo päť či šesť občanov. Dovtedy sme mali agrárnu stranu, demokratickú stranu, za bývalého Slovenského štátu hlinkovu ľudovú, ale môj otec do žiadbej nevstúpil a riadil sa heslom "Politika je pásne huncúcstvo." Naraz z chudákov roľníkov, ktorí hrdlačili na pôde od svitu do mrku a chrbáty mali zohnuté od roboty sa stali kulaci, dedinskí zbohatlíci, vykorisťovatelia a mnohí z nich aj nepriatelia štátu, keď nechceli podpísať prihlášku do JRD.

Poznal som týchto chádákov-roľníkov, ich prácu, ich bývanie a vždy som hovoril, že za drinu mali dostať - všetko sa robilo ručne, nebolo mechanizmov, len kone, voly, kravy, ktoré im pomáhali - zlaté odznaky.

Môj otec celý aktívny život pracoval na železnici, matka bola domáca, starala sa o štyri deti, domáce zvieratá a kúsok poľa.

Odvody

Ja som odišiel po maturite pracovať do drevárskeho podniku na stredné Slovensko, kde som sa aj natrvalo usadil.

Zostal som však v evidencii ako branec Okresného veliteľstva v Hlohovci a tam som bol aj na odvodoch.

Ako som sa dostal do PTP - Voj. táborov nútených prác celkom s istotou neviem.V rámci zákona o slobodnom prístupe k informáciam som si obstaral "Evidenčný list branca" a "Evidenčný záznam o službe." V evidenčnom liste branca som mal napísané, že som bol predurčený pre letectvo. Bolo to preškrtnuté a prepísané na PTP (pomocné technické prápory).

V evidenčnom liste bola ešte doložka, ktorú podpísal škpt. Gubala. Citujem ju doslovne, aj s gramatickými chybami "Má meštiacké náklony, nevyspelý zmisel pre kolektív nemá." V tomto evidenčnom liste mám tiež napísané, že som bol členom ČSM, SČSP, ROH, Sokol.

Komunista z mojej rodnej obce, ktorý bol predsedom národného výboru, predsedom DO KSS a predsedom národného frontu, na mňa dal tri kádrové posudky, "že sa nezúčastňujem rôznych brigád, že čakáme Ameriku a matka je náboženská fanatička.

PTP2.jpg

Do PTP so synom gazdu z dediny

Dôvody boli vyslovene vymyslené, pretože som odišiel z rodnej obce v júni 1950 a narukoval som v jeseni 1952. Ako mohol teda vedieť či sa na mojom novom bydlisku zúčastňujem brigád či nie.

Nikdy som sa nedozvedel pravý dôvod, pretože dva mesiace po mojom nástupe na vojenskú základnú službu horlivý komunista - kádrovák zomrel.

Občania si vydýchli, pretože zatiaľ im urobil toľko krívd a neprávosti, že sa na to nemohol pozerať ani pán Boh. So mnou narukoval k PTP syn najväčšieho gazdu z dediny, ale bol to človek, ktorého mali všetci občania radi. Naprával vytknuté kĺby, zlomeniny údov a všetko bez akejkoľvek odmeny. Ľudia ho mali radi, bol však kulak a vraj preto aj nepriateľ štátu.

Do základnej vojenskej služby nás povolali v auguste 1952, sústredili nás v nitrianskych kasárňach a odtiaľ nás za súmraku naložili do nákladných vagónov a vypravili do neznáma. V noci sme počuli len tlkot kolies a ráno, keď nám otvorili vagón, tak sme si prečítali železničnú stanicu Most. Odtiaľ nás nákladnými vojenskými autami previezli do mosteckých kasární.

Všetky osobné veci putovali na smetisko

Tam nás na dvore zoradili - bolo nás asi 500 mužov a veliteľ nás privítal všetkými možnými prívlastkami, napríklad, že sme potomkovia vykorisťovateľov, príslušníci buržoáznej triedy, nepriatelia socializmu a pod.

Na záver šťavnatej reči povedal: "Teraz z tých vašich drevených kufrov tamto na to smetisko všetko Vám nabalili matky a manželky, aby ste sa už nekŕmili z produktov, ktoré ste nakradli robotníckej triede, vysypete." Potom nasledovalo fasovanie, strihanie a ubytovanie v drevených barakoch.

Jehovisti opasky nechceli - poriadne ich zmlátili

Dostali sme dvoje oblečenie - pracovné, to boli uniformy po nemeckých vojakoch a cvičné - naše uniformy, vychádzkové uniformy sme nedostali.

Medzi nami boli aj chlapci - jehovisti, ktorí si nie a nie dať opasok, ktorého pracka bola opatrená čsl. štátnym znakom a ani čiapky, na ktorých boli tzv. "lvíča." Týchto si neskôr zobrali do osobitnej miestnosti, kde ich inštruktori s veliteľským požehnaním riadne mlátili.

Potom vyšli z miestnosti s modrinami a opuchlinami, ale bez odznakov na opaskoch a čiapkach.

Fajčenie proti špionážnym lietadlám

V Moste sme mali trojtýždenný základný výcvik, počas ktorého nám párkrát v noci urobili poplach vracajúci sa podgurážení díslaci (poddôstojníci). Pamätám sa na jeden takýto poplach. Keď sme všetci nastúpení museli fajčiť, bolo to vraj preto, aby nás v tom dyme nevidelo americké špionážne lietadlo. Niekedy sme museli stáť na jednej nohe alebo ležať na mokrej zemi.

Po troch týždňoch nás - určitú časť - odviezli do hôr v Českom stredohorí, kde sme mali na vrchu Milešovka, v nadmorskej výške 837 m n.m., budovať vojenské objekty a príjazdovú cestu k nim.

Najbližšia dedina pešo odtiaľ cez horu bola asi päť kilometrov, najbližšia zjazdná cesta štyri kilometre. Nasťahovali nás asi 80 mužov do dvoch drevených barakov, tretí bol veliteľský, vrátane ošetrovne a skladu.

Za kuchyňu slúžila už dlho opustená horáreň. Pre neschodný terén sme si vyniesli suroviny na prípravu jedál až na druhý deň. Tak sme boli hladní, že keď nám kuchár urobil tzv. šunkafleky niektorí chlapci dostali žalúdočné ťažkosti a odležali si to na ošetrovni.
Lekára sme tam nemali, len tzv. lapiducha t.j. ošetrovateľa, ktorý mal k dispozícii pár druhov liekov.

Aké bolo naše ubytovanie?
V jednom drevenom baraku na dvojposteľových lôžkach nás bývalo 40. Nemali sme tam ani stôl, ani stoličky, v celom baraku bola jedna kovová pec. Svietili sme si tzv. špirituskami, lebo tam elektrické vedenie nebolo. Sedeli sme na svojich drevených kufroch a posteľ nám slúžila za jedálenský aj písací stôl. V peci sme kúrili surovým drevom, ktoré sme si doviezli z hory. Na posteľ sme dostali dve deky a jeden podhlavník. V zime, v noci, keď bolo vonku aj - 25 stupňov pod nulou, sme si museli na hlavu navliecť ušianku po nemeckých vojakoch a na nohy kožuštek.

Aké bolo naše stravovanie a hygiena?
Studnička, ktorá bola pri horárni. Voda z nej vystačila na varenie a nám na pitie. Ešus pozostávajúci z hlbšej alumíniovej misky, ktorá bola na polievku, plytká na hlavné jedlo a vrchnák na prílohu. Ako príbor nám slúžila lyžica a ruky. Po jedle sme si lyžicu pooblizovali, ešus sme si poumývali v jazierku, ktoré bolo oproti horárni. V ňom sme sa aj ráno umývali, v zime sme si najskôr museli presekať ľad. Na stravu sme sa sťažovať nemohli, pretože sme mali výborného kuchára, dokonca na desiatu sme dostávali kúsok slaniny - nuž veď nám zo zárobku za stravu zrážali.

Jožka obvinili zo špionáže - pri bití chcel, aby ho zastrelili

Keď nám už surová slanina liezla krkom, tak sme si ju opekali. Z tejto opekačky mi zostala nezabudnuteľná spomienka. Po opekaní bol oheň z pahreby nedostatočne uhasený a chytil sa horieť les. S námahou sme ho udusili, keďže však nahlásili vojenský poplach, onedlho k nám prišli kontrarozviedčici a začali vyšetrovať, kto podpálil les. Jožko Macák sa nevinne priznal, že on založil oheň na opekanie. Nebrali do úvahy žiadne argumenty a kontrarozviedčici ho obvinili z podpaľačstva, spojenia s americkou špionážnou službou preto, aby les zhorel a vojenské objekty by boli viditeľné z lietadiel. Keď sa Jožko po týždni vrátil tajne a obzerajúc sa mi zdôveril o vyšetrovacích spôsoboch. Bili ho, mučili a povedal im, aby ho radšej zastrelili. Chudák roľnícky chlapec z dediny od Vrábľov, aké mohol mať kontakty s americkou výzvednou službou?

Návšteva otca

Aký to bol paradox. Dnes sa možno chodia americkí dôstojníci pozerať, aké dielo sme na obranu proti nim vystavali. Tieto stavby boli budované dômyselne pod zemou. Nad nimi sa dômyselne vysádzala tráva a kríky.

Zaujímavé je, že budovať takéto utajované vojenské stavby zvolili práve nám - politicky nespoľahlivým. Neskladali sme ani prísahu o mlčanlivosti. Vstup do týchto lesov nemal povolený žiadny civil. Keď ma prišiel navštíviť môj otec, vodič autobusu ho vyložil na ceste pod tabuľou "Zákaz vstupu - vojenský objekt." Otec tam čakal dve hodiny, keď našťastie išla okolo služba - naši vojaci s poštou, ktorí mi dali o návšteve vedieť. Návštevu sme vybavili na ceste prechádzkou a po dvoch hodinách sa otec vybral do najbližšej dediny na autobusový spoj domov. Takto sa po 700 km ceste za mnou návšteva skončila.

Hygiena

O hygiene som sa už čiastočne zmienil. Jedenkrát za dva týždne sme zišli dolu k ceste, kde sme nasadli na korbu nákladných áut a odviezli nás sa vykúpať do 15 kilometrov vzdialených Teplíc - Šanova. Nahí sme sa kúpať nesmeli, plavky sme nemali, tak sme sa kúpali vo vojenských zelených trenírkach.

Po kúpeli sme si ich vyžmýkali, natiahli na seba, vysadli na nákladné autá a v treskúcej zime sme sa tlačili k sebe, aby sme sa trochu zahriali. Ja som neskôr pocítil následky a odležal som si to na urologickom oddelení Ústrednej vojenskej nemocnice v Prahe-Střešoviciach.

Ako sme pracovali?
Pracovali sme v nemeckých uniformách desať hodín denne, v zimných mesiacoch osem hodín denne. Najskôr sme z vytýčených priestorov spilovali ručne stromy, na sebe ich odnášali, vykopávali korene a kopali do troj metrovej hĺbky, plechy na osadenie stavieb. Budovali sme príjazdovú cestu, na jeseň, v blate, v zime, do zamrznutej zemi.

Samozrejme, že za takýchto podmienok boli naše pracovné výsledky chabé, a naše zárobky nám postačovali len na pokrytie stravy.

Neskôr ma odvelili do Lešian-Krhaníc, kde sme budovali umývacie plochy pre vojenskú techniku. Odtiaľ ma zasa prevelili do Prahy-Vršovíc, kde sme stavali obytné bloky pre armádu a nakoniec som skončil v Prahe-Kbeloch pri stavbe činžiakov pre armádu.

Po dvadsiatich siedmich mesiacoch nás pustili do civilu. Tri mesiace navyše nám zdôvodnili tak, že nás zdržali na mimoriadnom cvičení. Armádu sme opúšťali sťastný až tak, že sme si zabudli vypýtať aj vkladné knižky, na ktoré nám údajne ukladali polovicu zárobku, druhá polovica slúžila na úhradu našich výdavkov, na stravu, ošatenie a ubytovanie.

Aká bola naša verejná mienka medzi občanmi?
Volali nás pétépáci alebo aj čierni baróni, pretože sme mali na uniformách čierne výložky. Niektorí sa s nami báli komunikovať, iní nás ľutovali. Boli sme však na svoje presvedčenie hrdí. Nesúhlas s režimom sme dávali neskryto najavo. Opäť sa mi vybavila spomienka. V roku 1953, na oslavu 1. mája, vybrali do Prahy niektorých z nás manifestovať.

Sprievod kráčal Václavským námestím. Na jeho konci bola tribúna. Keď na ňu vykračoval prezident Zápotocký, potkol sa a spadla mu z hlavy vojenská generálska brigadírka. Okrem pétépákov sa všetci báli nahlas smiať. Dohodli sme sa, že keď pôjdeme popred tribúnu, miesto potlesku skloníme hlavy. Tak sme to aj urobili, išli sme pred tribúnou so sklonenými hlavami. Mnohí občania, v dôsledku ideologického klamstva, nami opovrhovali a považovali nás za nepriateľov pracujúceho ľudu.

Mám na to zas jednu smutnú spomienku. Manželka mi poslala balík, v ktorom boli poltopánky, pančuchy, cigarety a klobásky. Keď mi ho služba priniesla a otvoril som ho, bol v ňom len list a nastrkané tvrdé hárky. Osobne som to bol reklamovať na pošte v Lovosiciach, kde mi jej pracovníčka povedala, že si to vymýšľam, že všetci s čiernymi výložkami sú zločinci.

Takýchto osudov ako je môj, ba možno aj ťažších, boli tisíce. Ale zostali mi aj milé spomienky na priateľstvo, spolupatričnosť a úctu jeden k druhému. Ani na väčšinu veliteľov, pod ktorých som patril za tú dobu, si nemôžem zle spomínať, pretože sa k nám správali ľudsky.

Pretože som sa usadil v inom kraji, neskôr v mojom zamestnaní nik nevedel, že som bol politicky nespoľahlivý už taký mladý.

PTP-áci, alebo čierni baróni

Prezývku čierni baróni získali kvôli výložkám čiernej farby na uniforme.

Ich útvary vznikli 1. septembra 1950. Boli založené výhradne ako špeciálne útvary pre nespoľahlivé živly v armáde. Prvé štyri (č. 51 až 54) sa sformovali v Mimoni, Svätej Dobrotivej, Libave a Komárne; boli to „ľahké“ prápory, nasadzovali ich na stavby. 1. októbra 1950 k nim pribudli prápory „ťažkých“ pétépákov; 55. a 56. prápor v Ostrave, 58. prápor v Moste, 57. v Kladne.

Iba v Ostrave pracovalo v baniach asi 6-tisíc čiernych barónov. Počet pétépákov stále rástol; v roku 1951 boli vytvorené prápory 59. až 61.; všetky zložili z vojakov s klasifikáciou „E“, tj. politicky nespoľahlivých.

V roku 1952 vznikli „ľahké“ prápory 62., 66., 67. a 68. Ministerstvo národnej obrany ponechalo na „cvičenie“ odvodový ročník 1950 a potom aj 1951, takže celkový počet príslušníkov PTP sa pohyboval okolo 25-tisíc, čo zodpovedá dvom motostreleckým divíziám za plného stavu.

Do PTP prichádzalo asi 10 percent z odvedencov. Od polovice roku 1951 naviac prebieha akcia „K“ („kulaci“), z ktorých sa sformovali prápory 63. až 65. Minister Čepička nariadil povolať na „cvičenie“ tzv. „politicky nespoľahlivé osoby a osoby štítiace sa práce“, bez ohľadu na ich branný pomer, tj. aj tých, ktorí vojakmi v živote neboli.

Podľa pôvodného plánu ministerstiev národnej obrany, národnej bezpečnosti a vnútra malo byť povolaných celkov 12-tisíc „kulakov“. Aj bez nich však dosiahlo ministerstvo národnej obrany čistý zisk v roku 1952 iba z práce pétépákov 40 miliónov Kčs.

Zaraďovanie mužov do PTP bolo vecou politickej aj súkromnej pomsty. Tak sa do PTP – obzvlášť pri Ostrave – dostalo mnoho kňazov, rehoľníkov, študentov teológie. Všetci absolvovali iba základný, 14-dňový, výcvik bez zbrane a potom ich pridelili na pracovisko.

Pracovali až 16 hodín denne. O pomeroch v PTP svedčí tiež skutočnosť, že bývalí aktívni i záložní dôstojníci k nim boli povolávaní ako vojaci, ale napr. v tábore Sovinec mal zbraň iba bývalý vrah – s hodnosťou čatára.

Príznačný je výrok kpt. Václava Poledníka, jedného z veliteľov práporu, nasadeného v severočeských uhoľných baniach: „V prípade vojny by sme vojakov, ako ste vy, postavili k múru a postrieľali“.

Klasifikácia „E“ bola zrušená až k 1. máju 1954. Od roku 1953 niektoré jednotky PTP zlikvidovali, iné premenovávali na „technické prápory“. Vtedy začalo tiež prepúšťanie najstarších „kulakov“.

Vilém Hejl: Zpráva o organizovaném násilí, Praha, 1990.
Pošlite príbeh vás a vašich známych a vytvorte mozaiku nášho národa.
Uvedené príbehy sú súčasťou projektu Mozaika storočia. Jeho cieľom je zozbierať čo najviac výpovedí z obdobia 20. storočia, vojny a komunistického režimu a zverejniť ich v tlači a na stránkach mozaika.sme.sk. Iste ste vo svojom okolí natrafili na ľudí, ktorí tieto udalosti prežili a môžu sa s nimi podeliť s ostatnými, najmä o niekoľko generácii mladšími. Príbehy môžete posielať e-mailom na adresu mozaika@sme.sk, alebo poštou na adresu Denník SME, Námestie SNP 30, 811 01 Bratislava. Obálku prosím označte „Mozaika storočia“

Bohumil Vavrinec, Žarnovica
© 2007 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

[25. 7. 2007 17:42:31]

Súvisiace články:


Najnovšie príspevky