Spomienky na príchod nemeckých vojakov a tiež návštevu Adolfa Hitlera v Petržalke

Okupácia Petržalky hitlerovským Nemeckom (10.10.1938 - 3.4.1945)

Ako je nemysliteľné vytrieť z pamäti človeka prežité slasti či strasti, i ja nemôžem obísť spomienky na roky, ktoré sa do kroniky života Petržalčanov zapísali čiernymi písmenami. Boli nimi roky hitlerovskej okupácie 1938-1945. 10. októbra si pripomenieme túto temnú stránku petržalskej histórie. Čo jej predchádzalo?

Pod tragédiu európskych národov sa zapísala zradná Mníchovská dohoda štyroch európskych mocností - Anglicka, Francúzska, Nemecka a Talianska (28.9.1938). Pod tlakom a vyhrážkami Hitlera pristúpili demokratické vlády Anglicka a Francúzska k podpísaniu dokumentu, ktorý nezachránil svetový mier, čo sa prejavilo už o krátky čas zákerným prepadnutím Poľska hitlerovským Nemeckom (1.9.1939). Bol to začiatok 2. svetovej vojny.
V nasledujúcom roku (1940) sa vojnový požiar rozrástol po celej strednej Európe. Obeťami expanzie hitlerovského Nemecka sa stali Francúzsko, Holandsko, Belgicko, Dánsko, Nórsko, Fínsko, Grécko, Juhoslávia. Hitler sa však ani potom nezastavil za svojim cieľom, rozšíriť "Lebensraum" (životný priestor) nacistického Nemecka na úkor mierumilovných národov. Dňa 22. júna 1941 prepadol bez vyhlásenia vojny Sovietsky zväz a vojna prepukla v plnej sile. Konečným výsledkom dobyvačných chúťok expanzionistov (Nemecka, Talianska a Japonska) a ich niektorých zapredaných spojencov, bola ich drvivá porážka.

Osudné predokupačné dni
Obyvatelia prvej Československej republiky sa na jeseň roku 1938 dozvedali prostredníctvom dennej tlače a osobitného rozhlasového vysielania čsl. rozhlasu o postupnom územnom obsadzovaní pohraničných oblastí republiky okupantmi. Stovky pohraničných okresov, miest, obcí a dedín boli v tieto smutné dni s napätím sledované svojimi občanmi.
Aj my, Petržalčania, odmysliac príslušníkov nemeckej petržalskej menšiny s fašisticko-nacistickou mentalitou sme úzkostlivo otvárali stránky novín. Čo bude s Petržalkou? Padne do rúk okupantov, či zostane súčasťou okypťovanej ČSR? Bola obkolesená ďalšími, ako na korisť striehnucími, nepriateľskými štátmi - hortyovským Maďarskom ale i beckovským Poľskom (Józef Beck patril k vtedajším poľským reakčným politikom a ako minister zahraničných vecí Poľska viedol v tridsiatych rokoch šovinistickú kampaň proti Československu. I Sovietsky zväz bol v postoji na obranu našej republiky nerozhodný a až do svojho napadnutia hitlerovským Nemeckom, mal s ním uzatvorenú zmluvu o neútočení a navyše, po porážke Poľska v roku 1939, si spoločne podelili celé jeho územie.
Československá republika zostala vystavená napospas nepriateľom, ktorí si aj zo Slovenska ukoristili koncom r. 1938 a začiatkom r. 1939 svoj podiel s požehnaním Hitlera (Viedenská arbitráž). Maďari obsadili kraje južného Slovenska a Poliaci niektoré obce severného Slovenska.
Posledné septembrové dni v r. 1938 rozhodli napokon o osude Petržalky. Bola na zozname obetí Mníchovskej dohody.
V Petržalke zavládol chaotický život. Stovky slovenských a českých rodín sa sťahovali do vnútrozemia republiky - na Slovensko, Moravu i do Čiech. Štátnych zamestnancov evakuoval štát. Civilní obyvatelia, pokiaľ si našli príbytky na neokupovanom území ČSR (v tom čase ešte v spoločnom štáte Slovákov a Čechov), sa tiež náhlili z Petržalky. Tisíce slovenských, českých, ale i maďarských rodín boli však odkázané žiť neskôr v okupovanej Petržalke až do oslobodenia (4.4.1945).

Vojak Beleš z pevnosti na Kopčianskej ceste
V tie dni chaosu a smútku som ako 13-ročný býval s rodičmi na samotnej hranici s Rakúskom, ktoré Hitler na jar r. 1938 okupoval na základe zmanipulovaného plebiscitu - ľudového hlasovania. Pozdĺž hranice s Nemeckom vybudovala naša republika v rokoch 1936-1937 obranný pevnostný val, ako protiváhu expanzie hitlerovského Nemecka. Aj v bezprostrednej blízkosti nášho bydliska - Durvayovej tehelne na Kopčianskej ceste, stála pevnosť - stojí podnes vedľa vojenského cintorína z prvej svetovej vojny.
S našimi vojakmi, strážcami pevnosti z neďalekej vtedajšej kasárne na Kopčianskej ceste, sme mali priame kontakty. Do stráže chodievali cestičkou, vedúcou priamo cez teheľňácku osadu. Ako chlapci, sme im nosievali pitnú vodu a srdečne s nimi komunikovali všetci obyvatelia tehelne. Viacerých sme poznali i podľa mena.
Posádku pevnosti oboznámili s verdiktom Mníchovského diktátu po vojenskej linke, skôr, ako sme sa to dozvedeli z dennej tlače. Náš známy, jeden zo strážcov pevnostnej posádky menom Beleš (bol odniekiaľ od Trnavy a jeho meno som si dodnes zapamätal) prišiel toho dňa pre vodu smutný. S dospelými obyvateľmi preberal situáciu. Vyhlásil, že celá posádka pevnosti sa rozhodla pevnosť neopustiť a hranicu brániť. V očiach mal slzy. Taký to bol vlastenec.

Likvidácia obranných zátaras na hranici
Zopár dní pred ohláseným dňom okupácie Petržalky - 10. októbra 1938, sme boli svedkami čulého ruchu na hranici. Dňom i nocou odvážali ťažkotonážne nákladné autá Škoda - Diesel stavebnej firmy Frič a spol. (táto čsl. stavebná firma budovala v našom teritóriu obranný pevnostný val), železné tankové zátarasy z pohraničnej línie do vnútra republiky. Bolla zo sizyfovská práca, ale okupantom nepadol do rúk, ani cent kovu.
Naša pevnosť osirela, ale moje spomienky na vojaka Beleša sú stále živé.

Parlamentárne odovzdanie Petržalky pod hitlerovskú okupáciu
V roku 1938 bola nádherná, teplá a slnečná jeseň. Kontrast čierňavy schyľujúcej sa nad Petržalkou. Čosi okolo 10. hodiny (10. októbra), pochodovali po Viedenskej ceste od hraničného prechodu Berg, v plnej poľnej zbroji, batalióny Wehrmachtu - nemeckej armády. Na oblohe burácali nemecké bombardéry "šťuky," dopĺňajúce okupačnú kulisu. Pri Kapitulskom dvore na Viedenskej ceste (bývalý hospodársky objekt bratislavskej kapituly a po druhej svetovej vojne sídlo našich hraničiarov), sme boli svedkami odovzdávacieho aktu Petržalky pod nacistický okupačný režim. Dvaja štátni dôstojníci československej armády - parlamentári, prišli na džípe smerom od Starého mosta. Po chladnom vojenskom pozdrave s nemeckým dôstojníkom sediacom na koni pred pochodujúcimi vojakmi a po oficiálnej výmene slovnej formule, opustili naši poslední vojenskí príslušníci Petržalku na dlhých šesť a pol roka.
Nemecké okupačné vojsko vpochodovalo do Petržalky a usadilo sa v opustených kasárňach na Marxovej ulici (Zadunajská), na Kopčianskej ceste a v Ovsišti.
Petržalka bola okupantmi premenovaná na názov Engerau- Starý most sa stal štátnou hranicou medzi ČSR a hitlerovským Nemeckom (od 15. marca 1939 štátnou hranicou medzi Slovenským štátom a Nemeckom).

Nacistický režim v okupovanej Petržalke
Hneď v prvý deň okupácie začali Nemci zavádzať do života Petržalčanov vlastné zákony a osobitné predpisy a nariadenia. Humánne i politicky postihli nás Petržalčanov, ktorí sme netvorili nemeckú menšinu, predovšetkým Slovákov, Čechov a Maďarov.
Okupanti zrušili slovenské školy (do dňa okupácie mala nemecká menšina v Petržalke vlastné jazykové školy i politickú, kultúrnu a spoločenskú slobodu, športové organizácie, kluby) a zakázali nám vyvíjať všetky druhy spoločenskej činnosti. Ich miesta nahradila všemocná vládnuca nacistická strana NSDAP - Nacional socialistische deutsche Arbeiterpartei. Pod jej záštitou vyvíjali činnosť viaceré nacistické organizácie, spolky, i polovojenské organizácie - SA, NSFK, NSV, DAF, HJ, BDM. Pozoruhodné bolo, že na špičke vedenia týchto organizácií neboli v mnohých prípadoch nemeckí Petržalčania. I na čelo obce dosadili cudzích starostov - prvé mesiace nacistu Kunerta a po ňom až do konca vojny bol starostom nacistický Viedenčan Wiesinger.
Čoskoro po okupácii povolávali mladých petržalských Nemcov do Wehrmachtu - nemeckej armády. Niektorí sa hlásili dobrovoľne pod vplyvom vojenskej propagandy. Nemci zaviedli tiež povinnú polročnú predvojenskú službu pre mladých chlapcov do 16. rokov tzv. "Arbeitsdienst" - Pracovná služba. Po skončení školskej dochádzky museli chlapci a dievčatá do 15 rokov odpracovať pol roka tzv. "Landesdienst" - poľnohospodársku službu v určenej obci u sedliaka. Toto všetko bolo súčasťou výchovného nacistického drilu s mládežou.

Novou politickou situáciou sa po okupácii mnohé zmenilo v živote Petržalčanov.
Dokiaľ bola Petržalka územnou časťou ČSR, nachádzali všetci jej obyvatelia, bez rozdielu národností, spoločenské i kultúrne vyžitie v Bratislave. Študenti navštevovali v Bratislave stredné i vysoké školy v ich rodnom jazyku. Petržalskí roľníci a pestovatelia ovocia a zeleniny, dodávali na bratislavské trhy svoje produkty za výhodné ceny. Stovky Petržalčanov dochádzalo za prácou do Bratislavy. Okupáciou sa toto stalo pre nich nedostupným.

Osudy nemeckých obyvateľov Petržalky za okupácie
V okupovanej Petržalke zostalo nútene bývať niekoľko tisíc Slovákov, Čechov i Maďarov, ktorých však nemeckí okupanti považovali za ich štátnych občanov, pokiaľ títo obyvatelia boli ku dňu okupácie domovským právom príslušní do Petržalky. Domovské právo nadobudol občan za prvej ČSR v tej obci, kde býval viac ako 10 rokov. Preto aj viacerí mladí chlapci Slováci, hoci sa nehlásili k nemeckej príslušnosti, museli narukovať a niektorí vo vojne padli (Karol Polák, Franci Berger, Franta Hinca). I moji rodičia, bývajúci v Petržalke od r. 1919 boli domovským právom príslušní do Petržalky, avšak našťastie nás prijala do domovského zväzku naspäť naša bývalá domovská obec Pezinok a takto som sa vyhol k nástupu do nemeckej armády Wehrmachtu. Nemecké úrady nám robili spočiatku ťažkosti, ba i mňa, ako 16-ročného povolali na tri mesiace na predvojenskú službu (tzv. Arbeitsdienst). Po predložení dokladu o domovskej príslušnosti na Slovensku, bol som od ďalšieho šikanovania oslobodený.

Zamietnutá žiadosť o prisťahovalecké povolenie na Slovensko
Začiatkom roka 1939 sa rodičia rozhodli z okupovanej Petržalky vysťahovať na Slovensko, do Bratislavy, kde sme už mali vyhliadnutý byt v Ružinove. Dôvodov k rodičovskému rozhodnutiu bolo viacej. Otec pred okupáciou pracoval v Bratislave a mienil nadviazať na túto prácu. Starší brat študoval na učiteľskom ústave do r. 1937 a iba pre chorobu prerušil štúdium, chtiac po vyliečení v ňom pokračovať. I ja a sestra sme chceli samozrejme nadviazať na slovenskú školu. Rodičia preto požiadali Ministerstvo vnútra, v tom čase už samostatného Slovenského štátu (ministrom vnútra bol Šaňo Mach) o prisťahovalecké povolenie. Našu žiadosť zamietli dôvodiac to drastickým výrokom, že občanom z okupovanej Petržalky sa neudeľuje povolenie k prisťahovaniu. Vlastná krajina sa k nám takto macošsky zachovala a my sme boli nútení prežiť plných šesť a pol roka v okupovanej Petržalke až do oslobodenia. Pri kladnom posúdení našej žiadosti je veľmi pravdepodobné, že chorý brat mal na Slovensku väčšiu šancu sa vyliečiť, než na území cudzieho vojnového štátu, kde sa cudzincom nedostala žiadna potrebná lekárska starostlivosť. Brat v r. 1941 zomrel.

Provokatívne správanie sa žiakov nemeckých škôl
Moje spomienky zalietavajú do prvých dní života v okupovanej Petržalke. Ešte zopár dní pred touto smutnou udalosťou sme zasadli na začiatku školského roka (1.9.1938) do lavíc slovenskej meštianskej školy na Jánošíkovej ulici. Naši učitelia: Nenička, Kalina, Knap, Doboš, Kozlík, zamenili však civil za vojenskú uniformu a iba úchytkom sa prišli rozlúčiť do svojich tried. Povolala ich mobilizácia do československej armády, ako odveta za nemeckú hrozbu z napadnutia Československa. My, žiaci, sme dianiu neprikladali osobitný význam. Veď iba pred páre mesiacmi, na jar 1938, bola tiež vyhlásená mobilizácia v ČSR, po aneksii Rakúska hitlerovským Nemeckom a nič sa s našou republikou neudialo.
Ale čosi sa vôkol nás, v škole dialo, čo sme predtým nepozorovali.
Na meštianke bolo i niekoľko nemeckých tried. Žiaci tejto petržalskej menšiny sa začali počas prestávok správať voči nám provokatívne. Nosili biele štrikované podkolienky a krátke kožené nohavice tzv. "štajeráky" - symbolické časti odevu prívržencov hitlerovského nacizmu. Vytŕčali k nám pravice s nacistickým pozdravom s neutajovaným povýšeneckým chovaním. Nie všetci sa tak prejavovali a nám blízki chlapci z detstva, sa chovali k nám zdržanlivo. Tí druhí pravdepodobne inšpirovaní ich nacisticky zmýšľajúcimi rodičmi. Nemeckí učitelia sa v týchto pohnutých predmníchovských dňoch správali pomerne korektne. Neboli to žiadni nacisti - okrem jedného, a pôsobili za prvej ČSR na nemeckých školách v Petržalke.

Slovenský jazyk nahradila v školách i na verejnosti nemčina
Prišiel deň, ktorý sme si dovtedy nevedeli ako žiaci predstaviť. Deň, keď sme po okupácii, na druhý deň, zasadli do školských lavíc a vyučovacím jazykom sa stala nemčina. Prvý školský polrok bol pre náš najťažší. Veď vo vyšších ročníkoch meštianskej školy bola učebná látka už náročná. Pritom sme sa učili vlastne dva cudzie jazyky - nemčinu a angličtinu, jazyk ktorý Nemci ponechali v školskej výchove, napriek vojnovému stavu s Anglickom. Riaditeľstvo zriadilo pre nás, žiakov inej než nemeckej národnosti, osobitné triedy, ale po polroku nás začlenili do nemeckých tried a razom u nás nastalo "bifľovanie" - doslovné morenie sa s učebnou látkou. Často som si spomenul, ako moja mama nám vravievala, že ako žiačka v maďarskom Prešporku, pred prvou svetovou vojnou, musela "mondokovať" maďarčinu.

Seriózni učitelia a jeden z nich fanatický nacista
Našími učiteľmi boli nemeckí pedagógovia z petržalských nemeckých škôl - Brunner, Müller, Heider (mal manželku Slovenku), Korn, Patzner. Riaditeľom sa stal Schnabel. Uvedení učitelia sa k nám správali pri vysvetľovaní učebnej látky pomerne trpezlivo, čo nebolo možné povedať o najmladšom z nich Patznerovi, fanatickom nacistovi. I keď vedel čiastočne hovoriť česky, nevyužíval túto reč pri objasňovaní učebnej látky, ako robili jeho starší kolegovia. Iba raz, keď sme jeho dejepisnému vákladu nerozumeli, prehovoril skomolenou češtinou a to iba preto, aby nás národnostne ponížil. Ja, kdo se smeje posledne, smeje sa nejlépe (najlepšie). Jeho osud bol totožný s osudom desiatok mladých petržalských Nemcov, ktorí vo vojne padli. Obeťami vojny sa však stali aj traja z menovaných učiteľov - Müller, Heider a Korn. Učiteľ Brunner spáchal v r. 1940 samovraždu vo svojom staromládeneckom byte na bývalej Hybešovej ulici. K tomuto jeho zúfalému činu ho viedol jeho neárijský pôvod (nacistami hitlerovského Nemecka nevedecky odvodzované od Árijcov indoeurópskej rasy). Nacisti zneužívali toto označenie pri uplatňovaní ich rasistických teórií, osobitne voči Židom. Na okupovaných územiach, aj v Petržalke, zaviedli povinnosť pre obyvateľov preukázať sa dokladmi - rodnými, krstnými listami - až do tretieho kolena rodu, o nežidovskom pôvode. Učiteľ Brunner bol obeťou tohoto nacistického barbarstva. Radšej zvolil smrť, než koncentračný tábor.

Hitler v Petržalke a kolízia jeho sprievodného obrneného transportéra
Dva dni po okupácii Petržalky nás nemeckí učitelia narýchlo vyzvali dopoludnia k nástupu pred budovu školy (budova školy stojí dodnes na Zadunajskej ulici - za okupácie Adolf Hitlerstrasse). Oznámili nám, že sa ide vítať Hitler na dunajské nábrežie pri kaviarni Au Café, kde aj skutočne prišiel s jeho doprovodným sprievodom, avšak skôr, ako sme sa my dostávali na miesto. Vraj sa pozeral na druhú stranu Dunaja na Bratislavu a mal mať ironické poznámky k československému štátnemu monumentu s M.R. Štefánikom a levom, pred redutou. Hitler si šiel tiež pozrieť jednu z najväčších československých pevností na Kopčianskej ceste. Tu mal jeho sprievodný transportér kolíziu, keď nosom transportér skĺzol do tzv. betónovej tankovej pasce pri pevnosti.

Gestapácke perzekúcie na obyvateľoch Petržalky
Obávané "gestapo" - Geheim Staatspolizei (nemecká tajná polícia) zatýkala občanov z radov Slovákov, Čechov, i Maďarov za ich politické presvedčenie odporujúce nacistickým ideám a za ich členstvo v politických stranách v ČSR pred okupáciou Petržalky. Väznili ich na obávanom Landesgericht-e (Krajinskom súde) vo Viedni. Na následky drastických vypočúvacích metód tam zomreli dvaja mladí petržalskí vysokoškoláci J. Stružka a J. Tomešek. V koncentračnom tábore Mauthausen zahynul pán Prágl, ďalší väzni - p. Zemánek, p. Kantner zahynuli pri prevoze do uvedeného koncentračného tábora z bratislavského Krajského súdu. Väznení boli bratia Erdosiovci, p. Svoboda, p. Reichl a ďalší. So všetkými väzňami sa konali súdne procesy v podmienkach vojnového stavu tzv. Sondergerichtom (zvláštnym súdom) a tresty boli kruté i za malicherné občianske priestupky, za ktorými Nemci často videli sabotáže.

Bezperspektívny výhľad do budúcnosti po okupácii Petržalky
Život Petržalčanov (vyjmúc Nemcov) bol za okupácie smutný a pre nás mladých ľudí bezperspektívny. Nemali sme žiadnu možnosť absolvovania vyšších škôl, spolčovania sa a vyvíjať akúkoľvek národnostne uvedomelú a záujmovú činnosť. Naši otcovia museli za prácou ďaleko do Nemecka a Petržalčania z radov Slovákov, ktorí po okupácii Petržalky neoptovali - neprijali štátne občianstvo, nesmeli za celú dobu okupácie prechádzať do Bratislavy, čo mal byť na nich uvalený morálny trest okupentov.

Moje spomienky na šesť a pol ročnú okupáciu Petržalky, na spôsob života jej obyvateľov z rôznych pohľadov, sú širšie rozvinuté v mojom knižnom diele, vydanom v r. 2000 z príležitosti 775. výročia prvoosídlenia tunajšieho teritória a opisujú jednu z najsmutnejších etáp jej obyvateľov.

Jaroslav Gustafik, Bratislava - Petržalka
© 2007 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

[16. 10. 2007 10:26:34]