Moja dovolenka v auguste 1968

V auguste v roku 1968 sme boli s mojou mamou na dovolenke s vlakovým zájazdom Čedoku v Juhoslávii na ostrove Hvar. 21. augusta večer toho mesiaca sme sa mali vrátiť domov. Posledný deň dovolenky, 20. august, sme strávili v Splite.

Chodili sme po rozsiahlých stavbách Diokleciánovho paláca, ktorý tvorí jadro starého mesta. Pamätám si, ako som sa stále a stále vozila na pohyblivých schodoch obchodného domu, niečo také som videla prvý raz v živote, lebo u nás pohyblivé schody v obchodoch neboli. Nakúpili sme veľa vecí, vtedy bola pre nás Juhoslávia nakupovací raj, boli tam obchody s výberom a množstvom tovaru, ktorý bol u nás nepredstaviteľný.

Dnes to znie neuveriteľne, ale pri našich dovolenkách v Juhoslávii (samozrejme, museli sme mať vybavenú výjazdnú doložku) sme sa vždy zastavili v Sarajeve a kupovali sme tak ako aj ostatní Češi a Slováci, lyžiarskú a tenisovú výstroj a športové odevy najmä značky Adidas, ktoré boli vtedy v Československu nedostupné a preto veľmi cenené.

Veselé sme večer nastúpili do vlaku a tešili sme sa, ako prídeme domov a budeme našim rozprávať, čo sme zažili a ukazovať, čo sme im doniesli. Na ceste sme toho potom zažili až až, ale nebolo to už také príjemné. Ráno 21. augusta pred Záhrebom sme sa dozvedeli, že nás obsadili Rusi. Kto mal tranzistorové rádio počúval, že sa v Prahe pred rozhlasom bojuje, že sa v Bratislave strieľa a že Dubčeka, Smrkovského a Černíka odviekli Rusi. Samozrejme vypuklo všeobecné zdesenie.

Keď vlak zastal v Záhrebe, celé rodiny vystúpili a rozhodli sa počkať v Juhoslávii ako sa situácia vyvinie. My, keďže všetci ostatní členovia našej rodiny zostali doma, sme chceli čo najrýchlejšie ísť domov. S obavami sme počúvali správy, ktoré sa niesli po vlaku. Do Maďarska sme sa ešte dostali, ale blízko Balatonu vlak zastal v malej maďarskej staničke. Stáli sme tam dosť dlho a pamätám sa, že až večer sme vystúpili z vlaku a previezli nás do internátu nejakej školy.

V jedálni sa nás ujali maďarské ženy. Keďže boli prázdniny, internát nebol obsadený a my sme tam dostali teplú večeru aj ubytovanie. Mnohé ženy od nás plakali a plakali aj Maďarky, Maďari si ešte dobre pamätali rok 1956. Starali sa o nás príkladne. Ešte teraz si pamätám, ako mi chutil teplý, čerstvý chlieb v ten večer 21. augusta 1968. Neviem presne koľko dní sme tam boli. Tri, možno štyri. Dostali sme u nich ubytovanie, jedlo aj peniaze. Keď sme odchádzali, nabalili nás jedlom, každý dostal celý peceň chleba, potraviny a aj konzervu husacej pečienky „lebo ktovie ako to bude u vás s potravinami“ povedali nám na rozlúčku a slzy boli na obidvoch stranách. Nikdy nezabudnem s akou starostlivosťou sa nám venovali.

Ako vlak išiel, sledovali sme, či si to nenamieri niekam na Ukrajinu a potom do Ruska. V tej absurdnej situácii bolo všetko možné. Vedeli sme, koľko ľudí z východného Slovenska odviekli v roku 1945 na Sibír. Domov sme prišli ako do iného sveta. Ľudia boli šokovaní, ale zomknutí proti okupantom. Postupne odpor vyprchal. Ale to je už iná história.

Ja som však počas tých pár dní v malom maďarskom mestečku zažila skutočnú pomoc a solidaritu v núdzi.

M. Lukáčová, Stupava
© 2007 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

[16. 10. 2007 10:37:53]