Prepustil dvoch amerických pilotov a dostal za to hasičské auto

Eskortoval dvoch amerických pilotov k vypočutiu na SS-komando, cestou ich prepustil a sám dezertoval z armády. Doma už po ňom pátrali žandári a SS-mani. Skončil v koncentračnom tábore. Počas bombardovania utiekol cez rozvalenú stenu. Do konca vojny sa skrýval na samote v Alpách. Americké vojská ho internovali na vojenskej základni v Nemecku, kde sa stretol s prepustenými pilotmi. Oslobodili ho a darovali mu hasičské auto.

Hrdina tohto príbehu bol človek menšieho vzrastu, sotva ho odviedli za vojaka. V rodnej dedine bolo niekoľko Karolov s rovnakým priezviskom a tak sa mu ušla prezývka malý Karolko. Neznášal náražky na svoj vzrast, avšak keď mi počas služobných ciest dopodrobna vyrozprával svoj príbeh, ktorý som čiastočne poznal z osobných pozorovaní často opakoval, že mal od boha šťastie, že bol tak malý.

Eskorta amerických pilotov

Angloamerické bombardovacie zväzy lietali k bombardovaniu Nemecka a ním okupovaných území z oblasti Stredomoria na trase: Taliansko - Budapešt - Západné Slovensko – Veľká Británia od jari l944 takmer denne.

V katastri obce Horné Orešany zoskočili na padákoch dvaja americký piloti. Vo večerných hodinách sa u náhodných chodcov informovali o možnosti dostať sa do bezpečia. Navigovali ich na miesto, kam miesto pomoci poslali hliadku hlinkovej gardy, ktorá ich po zajatí odovzdala do opatere žandárstva.

Cez noc boli uväznení vo vojenskej väznici pezinského pešieho pluku. Náš hrdina malý Karolko konal v ten deň strážnu službu a dostal za úlohu eskortovať pilotov z kasarní na SS-komado v strede mesta k vypočutiu.

Po opustení kasárenského priestoru naznačil eskortovaným, aby odošli, otočil sa k ním chrbtom a išiel opačným smerom. Piloti to hneď nepochopili a šli za ním. Zahriakol ich a ešte pridupol nohou, aby pochopili, že o ich prítomnosť naďalej nestojí. Neskôr pochopili, čo im naznačil, opatrne sa vzďaľovali až sa stratili v podhorských vinohradoch. Už predtým sa rozhodol dezertovať z armády .

Vydal sa k lesom smerom na Modru a po lesných cestách došiel až domov, do 25 km vzdialeného Lošonca. Doma sa s ním zvítala plačúca matka. Horekovala, že už ho hľadajú žandári aj s SS-manmi a pokiaľ sa do 24 hodín nedostaví ku svojmu pluku, vystrieľajú celú rodinu. Ráno sa vydal na anabázu do kasárne v Pezinku. Svoju neprítomnosť obhajoval tým, že sa piloti naňho vrhli, malého a slabého ho premohli a utiekli a on ich márne prenasledoval, až sa mu v lesoch stratili. Obišiel relatívne dobre. Poslali ho do koncentračného tábora v Nemecku, kde pracoval na montáži akýchsi prevodoviek.

Útek z koncentráku

Jedného dňa okolo obeda došlo k bombardovaniu fabriky, v ktorej pracoval. Vojenská stráž sa ukryla v protileteckých úkrytoch, trestancov ponechali zamknutých na pracovisku. Počas bombardovania bola poškodená obvodová stena dielne, cez ktorú sa podarilo trestancom utiecť do okolitých hôr. Po skončení náletu ich prenasledovali stráže aj so psami. Karolko sa schoval do nepokosenej trávy a doplazil pod listy lopúchov.

Desil sa z toho, že bude opäť lapený a domýšľal ako s ním tentoraz naložia. Po chvíli sa brechot psov vzdialil a on ďakoval bohu, že je tak malý a nenašli ho a zrejme aj zásluhou arómy lopúchov ho psy nevystopovali. Niekoľko dní sa potuloval v lesoch, živil sa s tým, čo si našiel. Napokon hladom získal odvahu priblížiť sa k horskej usadlosti a sledoval dianie v nej. Identifikoval prítomnosť dvoch školopovinných deti, mladú ženu a starenku.

Navečer za doprovodu štekotu psov sa priblížil k usadlosti. V ústrety mu vyšla domáca pani so sekerou v ruke. Lámavou nemčinou ju poprosil o kúsok chleba, prípadne o trochu mlieka a sľúbil, že ihneď idíde. Zrovna večerali, tak ho pozvala ku stolu. Usadila ho na protiľahlý koniec veľkého stola, sekeru si položila vedľa taniera. Po večeri sa poďakoval a chystal k odchodu. Domáca pani mu ponúkla možnosť prespať v senníku. Ráno, za svitania gazdiná opatrovala domáce zvieratstvo, on sa pojal jej pomáhať. To sa jej pozdávalo, pozvala ho k raňajkám a potom mu ponúkla zostať, lebo v chalupe nieto chlapa.

Živiteľ rodiny bol narukovaný a naposledy sa hlásil pred dvomi rokmi od Stalingradu, čiže nezvestný a v jeho návrat už neverili. Jej ponuku ochotne prijal, cez deň pracoval vo vnútri, navečer a zrána aj vonku. Domáca pani sa s ním spriatelila k nevôli svokry .

Zajatcom americkej armády

Zúrivý brechot psov upozornil obyvateľov samoty na príchod neznámych . Spozoroval k samote sa blížiacu rojnicu amerických vojakov doprevádzanú džípom. Radostne im vybehol v ústrety. Márne ich presviedčal o svojej lojalite k nim. Nerozumeli mu a ako ušlý trestanec nemal žiadne doklady. Ocitol sa v záchytnom tábore na americkej základni. Pri jednom raňajšom nástupe do zamestnania zbadal z dôstojníckej jedálni vychádzať svojich známych pilotov oslobodených pri eskortovaní v Pezinku.

Opatrne na nich zamával, jeden z pilotov to postrehol a postrčil do kolegu, keď spoznali svojho záchrancu vrhli sa k nemu, vyobjímali ho, uvoľnili u veliaceho dôstojníka a zaviedli k veliteľovi základne. Prešiel povinnou hygienickou očistou vystrojili ho americkou uniformou a stravovali v dôstojníckej jedálni. Veliteľ základni mu vybavil potrebné osobné doklady, daroval hasičský automobil Opel-Blutz a udelil americké vojenské vyznamenanie.

Cesta domov

Jednoho dňa odpoludnia smerovalo k jeho rodnému domu červené hasičské auto. Za volantom sedel malý Karolko. Radostne zdravil občanov a tí po zistení autora pozdravov utekali za ním k jeho domovu. Darované auto neskôr odpredal zamestnávateľovi a ten ho zrekonštruoval na valník.

Vďačnosť záchrancovi

Každý rok na jeho narodeniny, či meniny zastalo pred ich domom diplomatické auto veľvyslanecstva USA. Vďačný gratulanti prichádzali vyjadriť úctu záchrancovi svojich občanov zo smrteľného nebezpečia. Pri jednej takejto návšteve už po víťaznom februári prišiel do domu malého Karolka mladík s legálne držanou malorážkou na ramene a požadoval, aby tí „fašisti“ odišli, lebo tu vraj nemajú čo pohľadávať. Malý Karolko ochrancu poriadku vyprevadil ku dverám s tým, že ak nezmizne, tak mu tú jeho „luftovku“ otrepe o hlavu. V prizerajúcom sa dave občanov tento nevítaný usporiadateľ nenašiel pochopenie, tak sa potichu poza humna vytratil.

Záchranca amerických pilotov bol skromným, dobrosrdečným človekom, po celý život bol šoférom, najprv v nákladnej, neskôr v osobnej doprave. Nepožíval žiadnych vymožeností za svoje riskantné ľudské postoje, na rozdiel od mnohých tzv. kukuričných partizánov. Zomrel vo veku 61 rokov.

RNDr.František Okruhlica, Trnava
© 2006 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

[6. 12. 2006 15:23:24]